to je tak – ako naložiť s myšlienkou, ktorá nejako náhle len tak vznikne a vyzýva ťa k nejakému činu, ktorý je mimo komfortnú zónu?, ako si odpovedať na otázku “a prečo nie?”… štefánika vrámci štafety som bežal asi 4 krát a vždy to bol zážitok, náš tím “behom grúňom” hoc aj v rozličnom zložení vždy bol parádny… no a presne to sa stalo po štafete v 2019, a prečo to nedať ultra?.. a už sa toho nešlo zbaviť.
od februára som začal behať traile až po max 42K, až kým nedorazil hajzeľ covid… všetko zrušené. ešte mi kamarát dávid vraví “však daj to sám” – parádny nápad!! – ten večer, potom už návrat do normálu:-)… ale, ak už raz existuje myšlienka “a prečo nie?”, tak existuje. a to ja nedávam pod koberec… rok začína covidovo prudko, ale ja som odhodlaný bežať ultra a bodka…
hm, presun behu na september. škoda preškoda, vtedy som ponorený v pokuse sub 3 na maratón, nuž nič sa nedá robiť, ja štartujem v pôvodný termín 21.5. 19:00 na bradle a bodka. pripravujem sa 7 týždňov, trúfalé, ale ako vraví jason koop, trail ultra pretek nie je iba o pomalých dlhých trailoch, a ja som in line s jeho názorom v predpríprave – behám slušné tempá, dávam kopce. áno dva týždne pred dňom Dé som si zabil stehná na celý týždeň lebo prudké zbehy zbieham ako divý, takže to nemôžem, prudké zbehy milo budeš kráááááčať, čo aplikujem o týždeň neskôr na 38K trail a je to paráda, žiadna svalovka!!!. takže týždeň pred som naladený na prasknutie. TO DÁM!!!…
144K ultra, hm, sám… výziev sa nebojím. 21.5. piatok 19.00 presne štartujem z bradla a hodlám dodržať každý meter trasy. and start.
a klídek, hneď zapínam rácio a hneď prvý zbeh kráčam, držím chuť bežať na uzde, náročné. v bradle típek na mňa kričí “kam bežíš?”, “do blavy ne?”, “držím palce!”, usmievam sa… v lese štrkocem pri krovinách paličkami, v karpatoch je medveď, má meno milan, tak nech vie že idem. neskôr v noci debatím so srnkami, potom neskôr ma to už všetko prešlo:-)…
v dobrej vode pusa erike, dávam makovú kašu, famózny to fuel, no až na to, že dnes jednoducho fungovať nebude… a vybieham na trať k zárubám, už so zapnutou čelovkou. ježiš, to je skvelé toto!!! – tie odrazky na stromoch, skalách, stále tu sú, trať mám vytýčenú jedna báseň, Pali ďakujem:-)… dobre sa mi beží, hoci pulze nejaké jemne vyššie, ale ok teplo je… a žalúdok asi nebude spolupracovať nuž…
a záruby, sviňa kopec, ale o paličkách dobre sa šlape, ono takto, ja v tých rukách mám kurva celkom silu. šetrím nohy, ale môžem ako chcem, záruby sú nadlevel, pri pomalom kráčavom zbehu už sú stehná tak či tak načaté. na druhom úseku??!!, no ty vole… ok, konečne na bukovej, a to ten dávid, čo ma raz k behu vyzval, ma tu už obsluhuje s občerstvovačkou…
kaša a spol. kaša sa však po štarte do tretieho kusa pýta von čím ďalej tým radikálnejšie, brucho bolí, zle je.. a teda po chvíli už dobre:-)… a, hoci nohy načaté, šlapú dobre, aj do nie prudkých strmín bežím. za chvíľu na hrebeni vápennej, keď čelofka sa ozvala, že bude končiť. tak mením, vkladám druhý čerstvo nabitý a skontrolovaný akumulátor…
do piči neblikaj!!, včera som ťa kontroloval!, lenže bliká že za chvíľu končí… a teraz čo. fasa o mobile budem bežať, to je aká vsuvka do tejto storky… lampáš sa sám uviedol do stavu svietim na tak 20% a buď rád že si, a ja v tomto stave bežím ten nebehatľný vyskalený hrebeň k vápennej a pár lumenoch s očakávaním že to pohasne hocikedy. sú zhruba dve hodiny v noci… no, nechápem že lampáš takto vydržal až na vrchol. ešte raz ho rozoberám a precízne do trojkontaktu zapájam, a stále to isté. vôbec nechápem. ani to že stále takto svieti. tak na tom mini svetle prudký slow zostup do sološnice a kamarát zas fľaše napĺňa a pomáha.
zase kaša, riskol som. nohy už cítim slušne, ale stále sa na nich dá behať celkom dobre, hoci každý krok bolí. nadobúdam však pokoj, že ak takto jemne budú v progrese iba, to dám. aj tak som už ďaleko za svojmi limitmi, doteraz max 42K maratón, sološnica je kilometer 59, juhú! hore ľahkým kopcom bežím a je mi dobre, čelovka minimálne a zázračne svieti, brucho bolí znesiteľne, nohy pri každom kroku ale znesiteľne, a ja stále bežím. ešte taká idea, že kurrrva len teraz sa ja začnem rozbiehať!, respektíve, nezačnem spomaľovať, čo je to isté.
na kilometri 66 po výstupe nad taricové skaly prichádza prvá eufória – odkladám čelovku lebo sa rozvidnieva, dávam sluchátka a ide stairway to heaven a ja rujem do okolia do pičeeeeee toto je žúúúúúrka!!!… druhá eufória je neďaleko, na vysokej po ďaľšom výšlape, tuším kilometer 70 alebo tak nejak – akože fakt práve vychádza slnko – to je taká nádhera… dosť už ma všetko bolí a ja sa usmievam a vo vnútri pokoj a všetko to pekné… je mi blaze…
a potom ešte chvíľu a potom sa všetko začalo razantne meniť… ešte tesne pred tým pozerám že odbehnutých 73K za 11 hodín, druhá polka je výškovo ľahšia, celé by to malo v pohode ísť pod 22 hodín a to bude parádny čas…
a potom došla voda. je teplo a nestíham pokrývať potrebu vody. čo je zvláštne, začínam omnoho viac močiť hoci nemám čo piť. okrem toho bolesť stále znesiteľná náhle zintenzívňuje všetky senzory. a do toho všetkého začal odchádzať morál, kurva drát…
ten má dve polohy, fyziologicky začínam možno dodrbávať telo, zrejme obličky, ak som dehydrovaný, tak fasa. spájam si to s rýchlym nástupm bolestí… no a nad tým celým sa náhle začala vynímať jedna otázka – čo ti to dá keď budeš pokračovať v behu?, aký máš vnútorný motív? – a mňa udivuje, že tam žiadny nie je.
akože ocenenia aký som dobrý že som dal sám štefánika navyše z doterajšieho maxima 42K hneď skok na 144K pozorujem že vnútorným motívom nie sú. to jednoducho nestačí, nepotlačuje to strach že si dojebávam práve organizmus. vlastne je to pozitívne zistenie, potreba ocenenia nehrá prím… no, a inak čiernota.
posledných 5K dobeh na babu je už takým malým utrpením, telo už moc nefunguje, začali bolieť šľachy, tráviaci systém sa podľa mňa celý vypol. dobieham k erike k autu, a ani sa mi nechce nič jesť. premietam nahlas, čo teraz. už mi to ani moc nehovorí, mám delays… a nie je motív. a keď nie je motív tak končím.
takže skok z 42K na 82K… skúsil som a teraz viem – som asfaltový bežec, na ultra trails ups & down nemám dáno – nedávajú to moje stehná, hoc ich šetrím.. teda okrem všetkých iných nováčikovských chýb. btw lýtka mám úúúúplne v poho, a to som bežal so snahou primárne na nich…. end of the story – vystúpil som zo zóny komfortu do nového poľa, a takto to stačilo