je ešte len leto a ešte len v podstate začnem trénovať na Frankfurt maratón, keď jožo dáva ako prvý hint že Frankfurt alibisticky ruší event čo má byť až na jeseň lebo covid, budhisti vravia, ak máš pred sebou dve cesty tak si vyber tú ťažšiu, tak oni nie, oni tak že kto chce chce dôvod si nájde, covid je dôvod tak sa nebudeme namáhať takže cancelled, hm ,ok. what now…
chalani traja sme blzko času 3:00 denne si píšeme na messenger zdieľame názory články, reku davaj celý MMM KE, akože fakt len 8 týždňov miesto 12?, to je šteklenie hada bosou nohou veď!, ale do piči čelindže vždy bola moja slabina, takže accepted, ide sa na full MMM, hoci raz mi Viktor Bielik dal tip tak ak ti býva teplo v košicoch tak si nájdi neskorší maratón. tak som si našiel, ale ten vyslovene sklamal teraz. tak sa vraciam do košíc
8 týždňov drtím ako zmyslov zbavený, pšenovo maková kaša ide takmer každý deň, je to top jedlo ever, do toho vanilkový proteín a lesný med z vyhieň, žrádlo chutné eňoňuňo bežecké, a asketický režim, no junk food, no alcohol, no anything, core cvičenia, a najmä tréning, tento covid … allianz prešiel na home office a ja som slobodný ako lastovička, pracujem behám žene deťom venujem sa, a teraz mám možnosť dávať tréning bez obmedzení…
ono je to tak, dostal sa mi do rúk raz časopis fitplus mal som 14 a potom keď som mal 19 tak som vážil 98kg a bol som kulturista lebo ma to úplne pohltilo. a potom oveľa neskôr po pôrode erika povedala že by bolo fajn mať doma bežecký pás a keď som z neho vo veku 38 zliezol zadýchaný druhý raz v živote vôbec, si vravím uau, toto behanie je nejaká pecka. a potom bol teambuilding a ja v stave pripitom asi rozjímam o behu na páse a šéfka mrcha vyslovuje vetu “stav sa že do roka nezabehneš maratón” a ja že “jasné že zabehnem”, a tak bol shake hand, ale ďaľší deň ráno je mi tak zle že fakt zle a s tým behom to bola dobrá sranda ale vlastne trapas. myšlienka sa však stále vracala, takže jeseň už trénujem na prvý jarný polmaratón a keď prešiel rok tak stojím na prvom MMM KE a dobehnem ho v čase 3:43 a som šťastný a spoznávam chalanov čo behajú skoro časy 3:00 a to je vesmír….
a prejdú roky a ja stále behám… dokonca behám stále lepšie a baví ma to viac a viac. challenge accepted a 2021 pokiaľ MMM KE nevypne covid tak bude a ja do prípravy dávam srdce. na makovej kaši drtím intervaly a tempá až do maxima 34K na tréning, váha ide dole, to je tak, raz som vážil 98kg ako kulťo, potom trochu menej ako tuko, potom si skúsil hladovky a najbrutál trvala 21 dní kedy som z 92kg zliezol na 77kg. a teraz na štarte vážim pod 72kg ako naposledy ako teenage a idem si ten beh kurva užiť.
pomaratónci vybiehajú o skoro hodinu a pol neskôr, takže nás tu je tak akurát. kamarát jožo skoro do 5K vedľa mňa, držíme tempo tesne sub 3:00 ale ok trochu prirýchle asi, ale no a čo, 3:00 maratón je tepmo pod 4:15 a ja dávam tak 4:10, koťuha hlava nechce sa vrátiť k 4:14 a viac, bežím asi rýchlo moc ale a čo, pulze ok do 150
tvorí sa tu taká skupinka možno 8 bežcov, jeden ostrovček v podobnom tempe, jeden má na bielom tričku “emil” a druhý na zelenom “beskydské ultra”, južnou triedou v šíku oproti minivetríku si to šinieme, ujha tempo okolo 4:05 fú to je moc odvážne, nezodpovedné?, na cca 16K, tesne pred cieľom inlinov, kde Erika už asi dokorčuľovala, a bez tréningu, nevidím ju, beskyďák mi drhá k emilovi už zdrhnutému sa snaží dotiahnuť, naša 8 členná skupinka sa rozpadla a ja bežím sám zrazu, zvyšky skupinky do 100 metrov predo mnou a za mnou tiež dlho nikto…
uau, dole námestím už mrťa ľudí povzbudzuje a mne je stále dobre. ja si bežím “tu a teraz”, vlaste ani nemám moc myšlienok v hlave, žiadne strádania ale ani nejaké uau top stavy že cool aký som nejaký že nečakane dobrý… bežím…
po HM otočke, keď pre do mnou vypustená horda HM bežcov, ja neviem koľko ale tisíce, ľudi a pri trati povzbudzujú “poď poď poď!!!” a ja im nahlas odpovedám “idem idem idem”, na 14K asi poslendú korčuliarku staršiu dámu povzbudzujem že to už má kúsok, interakcia s ľuďmi ma bavííííí… a potom je tu kilometer 23-24 a ja dobieham posledných vypustených polkárov a začína sa niekoľkokilometrová tučná zábafka kedy sa musím štrikovať dopredu, stále mi to beží v dobrom tempe priemerne pod 4:10 ale tu nárážam možno na tempo 6:00 a tak permanentne hýbem sánkou “bežím z prava ďakujem bežím z prava ďakujem bežím z prava ďakujem….”, to ďakujem je na mieste lebo sa odstupujú, ale často bežím aj šotolinu či trávu mimo chodníka zvlášť v tom parku…
po tridsiatke to začína byť ťažšie. tréning ale zatiaľ dáva confidence, až cez 134K za týždeň v maxime som šiel, a tu to vidno, nevypína ma, hoci teplotne už to je ďaleko od ideálu… na cca 31K vidím pred sebou Emila a dávam ho a na cca 34K beskyďáka tiež, pár slov prehodených, na 38K predbeiham minuloročnú víťazku v covid podmienkach, povzbudzujem ju že už iba kúsok, hoci sám začínam ísť na limit, pichanie v boku sa objavuje a pulz vystupuje nad 160
a kopček tu je, piči vyderžaj milo, let´s see what you can do, celé to idem tu a teraz, hoci sa už točím do finál zbehu námestím posledné cez 2K, vo mne hlas milo užívaj si užívaj si!!!, takže nejdem na 101% že by som grcal 200 metrov pred cieľom, mini rezerva stále pri tom pichaní v boku áno aj nohy jasné už dobre odpálené ale i tak by sa dalo ešte pridať 2K pred cieľom, ale zrejme to nechcem:-)… čo som to ja chcel keď som mal ťažké tréningy tempové?, že keď budem dobiehať do cieľa tak budem masy za plotom hecovať vyzívať k povzbudzovaniu, juj až cestou autom domov si začínam uvedomovať ako som náhle zúžil vnímanie na prežitie a toto bohužiaľ nepodnecujem ale zvyšky síl veujem dobehu….
a až tam, pár desiatok metrov pred cieom si uvedomujem finálny čas niečo nad 2:56. ani nedávam dvojmetrový výskok cez cieľ. všetko v povzdálíí… až potom zarevem ako divé zviera. dobehnutému polmaratóncovi do ucha predo mnou:-).. “sorry”….
kúsok ďalej, po robotickom tempe, keď zisťujem že neviem ani chodiť, si sadám a vydychujem akoby bol kyslík na prídel… emila nevidím ale po čase beskydy dobiehajú, vymenili sme pár viet…. myslím že mi nedochádza čo som práve spravil… do toho Jozef dobieha, už je over age 50 a prvý raz po rokoch snaženia dal čas pod 3:00, dokonca pod 2:59, čistá pecka. my spolubojovníci vyhrávame boje… ja si dávam PB 2:56:22, 6 minút PB… môj prvý full HM bol 3:43… Ľudo kamoš sa ma pýta kam až chcem ísť. to isté sa ma pýta Erika cestou nazad do vyhieň kde sú naše deti s našou zlatou retireverkou. “ja neviem, nepremýšľal som… teraz chceš môj výstup čo by som povedal?… 2:49:59 sa mi páči:-))”…
ono, keď som dobiehal raz frankfurt v čase 3:13 a to bol 16 minút personal best, v cieli som si ľahol na zem a plakal šťastím. emócie sa šinuli a rýchla zdravotná pomoc čekovala, či ma má zachraňovať alebo len posunúť ďalej z cieľového koridoru… veľa vody odvtedy utieklo. dostal som som sa pod 3:00 maratón a som na seba hrdý, so sebou spokojný, a zároveň si vedomý toho, že život je jednak ťažký, komplikovaný, ale aj krásny… všetko je to o uhle pohľadu… cesta do košíc je fajn. necháme deti pri rodičoch vo vyhniach na chate, a my sa rozprávame cestou, toto ja môžem, taký pokoj v duši, natrénované, teším sa na beh veľmi… a cestou nazad detto, a ešte lepšie, zvlášť po PB… život je krásna vec, tak prečo ho nežiť na plné GULE:-)…
celkovo medzi mužmi umiestnenie 48., v rámci M40+ štrnásty. na bedňu si tuším musím počkať ako M80:-)… ale to je úplne jedno. už teraz sa kurrrrva teším na budúci rok
