knihu The Happy Runner som nečítal a mám len sprostredkovaný popis knihy z jedného sumarizujúceho článku, jej myšlienky mi však prenikli až do krvy. inými slovami – myslím že som nečítal nikdy nič lepšie o behaní ako takom. nasledujúce riadky so mnou súznia a do veľkej miery vystihujú to, ako i ja chápem behanie ako také
názov knihy nie je nijako pútajúci, skôr naopak, akoby sme sa išli baviť o reklame nabeh a všetky tie marketingové keci o zdraví a podobne. navyše s veľkým smajlíkom na obale. preto úvodná veta v knihe zaskočí: „Každý bežec má rovnakú cieľovú čiaru: smrť.“ a potom ďalej na stránke: „Ak sa zamyslíte dostatočne hlboko, beh vám bude neustále pripomínať vašu vlastnú smrteľnosť… uvedomíte si, že ste vrece kostí a chrupaviek, hviezdny prach s klamom vznešenosti.“ uau. razom môžme zabudnúť na obálku, toto sa mi bude ľúbiť
The Happy Runner si nekladie za cieľ presvedčiť, že musím byť v stave vytrženia zakaždým, keď zabehnem pár kilometrov. spôsob, akým sa o šťastí v spojitosti s behom hovorí v knihe, je pravdepodobne užitočnejšie vidieť v súlade s aristotelovskou eudaimóniou – ktorá sa často interpretuje ako dobre žiť alebo prekvitať. pre Aristotela bol dobrý život konečným cieľom ľudskej existencie, v protiklade k získaniu postavenia alebo bohatstva. podobne, základnou zásadou The Happy Runner je, že človek by nemal byť príliš závislý na vonkajších odmenách behu – či už ide o kvalifikáciu na olympijské preteky alebo o schudnutie. pretože pre šťastného bežca je beh vždy samoúčelný.
samozrejme, je dosť ľahké to povedať, ale uviesť to do praxe je úplne iná vec. tak možno k tomu budú nápomocné nasledujúce riadky zaoberajúce sa tréningovou filozofiou autorov knihy
zisti si svoje „prečo“
je lákavé pozerať sa na chvíle triumfu ako na satisfakciu nepríjemnejších aspektov behania. aj keď je úplne prirodzené vychutnávať si vrcholy tohto športu, jedna z lekcií od The Happy Runner je, že človek by sa mal naučiť prijať aj hovno, takpovediac bez toho, aby potreboval veľkú odmenu
„Zistili sme, že je nevyhnutné mať ‚prečo‘, ktoré obstojí v najhorších časoch a nepredvída len tie dobré,“ hovorí David Roches. “Neexistuje žiadna správna odpoveď, ale určite by nemala pochádzať z externej validácie.”
nedovoľ, aby výsledky pretekov definovali tvoj beh
voči predchádzajúcemu bodu by sa dalo namietať tým, že pre mnohých bežcov je „predvídanie dobrých časov“ obrovskou motiváciou. a čo viac, tento pocit očakávania je sám o sebe často podstatnou súčasťou toho, čo sa dnes módne nazýva „proces“. to hovorí o ústrednom rébuse v The Happy Runner, konkrétne o tom, že nie je vždy ľahké analyzovať rozdiel medzi internou a externou validáciou. Roches však definoval užitočný rozdiel medzi motiváciou konkrétnym cieľom a tým, že tento cieľ diktoval úspech alebo neúspech.
„Hovoríme našim športovcom, aby snívali tak veľké sny, že ich to až desí. Ale výsledky sú len prostriedkom na štruktúrovanie procesu,“ hovorí David. „A keď sa tam dostanete, viete, že to pokračuje. Vaše sebaprijatie sa nezmení na základe toho, čo sa stane na cieľovej čiare. O tom všetkom je už dávno rozhodnuté.”
maj na pamäti big picture
viď úvodná veta knihy. The Happy Runner sa vôbec nevyhýba tvrdeniu, že bežecký život nemá príliš veľkú váhu. (jedna kapitola začína: „Nikoho nezaujíma tvoje PR v maratóne.“). myšlienka je taká, že širší pohľad na beh môže pomôcť predchádzať pocitom nedostatočnosti. okrem toho, uznanie našej kozmickej bezvýznamnosti neznamená, že nemôžeme byť nadšení z toho, čo robíme. „Keď urobíte krok späť a na všetko sa pozriete zoširoka, uvedomíte si, že na tom, čo robíte, v skutočnosti nezáleží. Dokonca aj ľudia, ktorí vyhrávajú preteky – nepamätáme si, kto vyhral nejaké náhodné preteky v roku 2015,“ hovorí Megan Roches. „Takže urobiť krok späť a uvedomiť si, že máte vždy dosť, je skutočne užitočné miesto, kde začať. Ale tiež pochopiť, že je v poriadku dať si veľa záležať, pretože to len znamená, že ste vášniví. Ide teda o jemnú rovnováhu medzi pochopením, že na veciach nezáleží, a poskytnutím priestoru, aby ste sa o veci hlboko zaujímali.“
pozor na porovnávanie sa
je to nepopierateľný fakt bežeckého života: nakoniec zostarneš a budeš pomalší. a to je ten najlepší prípad, keď tvoja atletická kariéra nie je predčasne prerušená zranením alebo – aby sme sa držali dnešnej témy – smrťou. najmä keď si na vrchole formy, udržať si pri tom uvedomovanie si pominuteľnosť rýchlosti a kondície je spôsob, ako sa vyhnúť zúfalstvu, keď ťa začne brzdiť neviditeľná ruka starnutia. nevyhnutnosť úpadku je tiež dôvodom, prečo by sme nemali viazať svoju vlastnú hodnotu ako športovca na to, ako dobre obstojí v porovnaní s ostatnými. bez ohľadu na kategórie Masters je porovnávanie sa hrou, ktorú si predurčení prehrať. alebo skôr, je to hra, ktorú nikdy nemôžeš vyhrať, pretože vždy budú existovať tí, ktorí sú lepší ako ty. opäť je dôležité premýšľať o behaní spôsobom, ktorý ťa nezničí. ako hovorí David Roches: „Ak sa porovnávate s Galenom Ruppom alebo Shalane Flanaganom, zrejme na tom nie ste lepšie. Namiesto toho si to môžete preformulovať tak, že sa sami seba spýtate, či robíte všetko to, čo tvorí bežecký život. Nielen uspieť, ale aj zlyhať s gráciou. Vy ste ten, kto rozhoduje o svojom vlastnom príbehu a je pekné, ak dokážete vytvoriť príbeh, vďaka ktorému sa budete cítiť lepšie.”
The Happy Runner teda ponúka základnú myšlienku, že uspokojenie v behaní je otázkou postoja k behu ako takému, nie otázkou dosiahnutých výsledkov. a je prospešné ak má ten postoj základ v sebaprijatí
čo môže už samotný beh dosť uľahčovať. lebo hoci sme pominuteľní a v kontexte spomínaného big picture bezvýznamní a i náš beh v číslach je dosť bezvýznamný, zároveň je beh ťažký šport. ak by nebol, behal by skoro každý. nie je však veľa športov, ktoré by sa vynaloženou námahou vedeli rovnať či predčiť beh. a nepoznám veru ja veľa lepších prostriedkov na pevné nadobúdanie vedomia že som silný, hodnotný a dostatočný človek, ako schopnosť znášať v živote námahu
