až do veku 37 som o behu nevedel nič, ale takmer všetko o kulturistike, čo je mimochodom dosť blbý vstup pre vytvrvalostné behanie. stačili však dve pobehnutia na do domu kúpenom bežiacom páse a bol som vybavený. lebo ja nerobím veci že privoniam a nechám tak, ja privoniam a potom už voniam stále a ešte si o tej vôni aj všetko zistím, lebo tak sa mi napĺňa zážitok
keď som si kupoval prvé bežecké tenisky na jeseň so svojou muskulatúrou a bežcom v predajni vravel že na jar idem zabehnúť svoj prvý polmaratón a pripravovať sa budem len doma na bežiacom páse (normálne som mal strach začať behávať vonku – že to nepôjde), kukali na mňa ako na úplného mukla. ten polmaratón som zabehol v päťkovom tempe a doma nevedel zísť dole schodmi. a potom vyvstala myšlienka že co dál, a nakoniec z toho bol jesenný maratón v košicoch, ale to už je iná story (na inom mieste tu na stránke). a ani som sa nenazdal a mal som za sebou prvý rok behania a znovu prišla myšlienka and now what. a tak nejak vzniklo celoročné behanie, lebo len tak skončiť, to nie je zapísané v mojom kóde
tak nejak prirodzene sa vrcholmi roka stala maratónska jeseň, polmaratónska jar, v zime behanie v hale elán s výbornou partičkou kde sme dupali intervali ako diví, a v neskoršej jari a začatkom leta zas bike tvoril gro športovania. čo sprevádzala aj taká celkom eufória že ako sa ja zlepšujem a že za dva roky dám HM pod 1:20 a tak… až prišlo prirodzené spomalenie progresu, dokonca zastavenie či opačný smer, no a to potom chcelo tak nejak si zodpovedať základné otázky, teda prečo behám a čo ďalej
lebo je to tak, že napredovanie je spojené s námahou, a dokonca krivka zlepšovania sa ani nie je lineárna, ona sa dosť blbo kloní, že už i malé kúsky vpred sú zaplatené veľkou pridanou námahou, no a podstupuj to na dennej báze… ono je to spravodlivé také nejaké – nejde to takto, pokiaľ nemáš na porádku driver, teda motiváciu. teda odpoveď na otázku prečo
hodne veľkú časť môjho drivera tvorilo uspokojovanie potreby ocenenia okolím, jaký on je dobrý, ako sa on zlepšuje, akú železnú vôľu má… hold komplex menejcennosti keď si prinesieš z výchovy tak to čo potom tvorí tvoju hodnotu je externý feedback. čo je také vcelku smutné žitie, naháňanie sa za vlastným chvostom. a i tak dôjdeš do bodu, kedy to nestačí, kedy je to málo, lebo to je ako solnička z rozprávky, to nemá dno táto potreba, a pokiaľ nad tým nezačneš premýšľať, nad tým čo vlastne vytvára tvoju hodnotu, niekde raz zastaneš, lebo aj okolie prestane baviť sýtiť ťa a hladkať. a potom – na čo sa ja vlastne namáham?… a zhasneš ako sviečka
inými slovami, ak sa ti beh ako taký nezapíše do kódu ako trvalá súčasť žvota, ako vyslovene SAMOÚČELNÁ súčasť života, nebudeš vedieť denne vstávať ráno o piatej. mechanicky zaklapnúť budík, mechanicky si umyť zuby, rozlepiť oči, mechanicky si odcvičiť desať minút na jógovej karimatke, a potom vybehnúť. či do dusných 27 stupňov, či do mínus jedného stupňa s hnusným veterným dažďom do šmykľavých kaluží
a potom je v podstate jedno, či sa pripravuješ na nejaký pretek, alebo len tak si ideš zabehať. samoúčelne, lebo je to dobré, jednoducho prospešné. keď mi covid zrušil frankfurt maratón, neprestal som sa “naň” pripravovať, nakoniec som si “ho” zabehol sám, na hrádzi pri dunaji, len tak pre radosť. mojim cieľom je žiť radostne. a keď to je nastavené takto, tak vždy sa vie zaplniť hocijaká časť roka behaním takže je z toho každodenná činnosť
toľkoto som chcel k cyklovaniu tréningu počas roka. tuším som sa úplne odklonil. zrejme tak to malo byť
takže takto. aby bolo jasno, ísť behať je často oštara, nechce sa ti, bolí ťa celé telo, je to námaha každým jedným skurveným malým krokom. alebo je to námaha, hnusná námaha, keď bežíš dlhý tempový beh a ty celý kričíš “stoj už kurva!!” ale i tak ešte bežíš… beh je ale aj zdroj famóznej radosti a ľahkosti bytia, keď ti to beží že lietaš, a ty si pohltený takou SLOBODOU, že ti až z uší trčí a to sú tie momenty kedy som celý v mieri so sebou i s celým vesmírom
tak i tak. a je to dosť jedno. neznásilňujem si svoju cestu, iba po nej kráčam
