sa to tak nejak hovorí že ak chceš rozosmiať toho čo niektorí hovoria že existuje, tak mu povedz o svojich plánoch, tak sa zrejme pobavil aj na tých mojich a pozmenil ich hneď na začiatku novej bežeckej sezóny, týždeň po vytrápenom Frankfurte, som sa len tak z pasie hodlal zrealizovať nápad, že davaj veľa maratónov za mesiac, len tak pre seba, “okolo domu”, nech 10 vrámci novembra:-)
nakoniec to bolo 7 kúskov, niektoré obdeň, vlastne dokopy za 22 dní len. čo som však netušil, a to myslím že po rokoch behu už viem dobre čítať čo sa deje v mojom organizme, nastal istý nesúlad medzi tým čo moje telo príjme, znesie, a hlavou čo si to celé užije, jemne viac si to užila hlava, je opojné byť natoľko slobodný že si môžem behať maratónov koľko chcem kedy chcem. organizmus však – až ku koncu celého zážitku začal vysielať ťažšie zachytiteľné signále že už mu to nechutí až tak – preto len 7… ale už som mal zarobené
cysty vznikajú z rôznych príčin, mne sa jedna usadila pod šľachou nad ľavým vnútorným členkom, a na tú šľachu pekne tlačila, dráždila ju, zapaľovala ju, bolela ju, ma, december bol taký že čo sa mi to deje čo ma to bolí?, bol teda nebehavý z polovice, január boli len pokusy ale bolesť sa vracala, nepomohla ani elektro liečba u fyzio Braňa, no ani nemohla, o cyste sme netušili, problematická šľacha bola diagnostikovaná ale že pod ňou striehne tá sviňa… nuž, tak na konci januára opäť prestávam behať a neviem čo bude
in the same time moje strádania v komentoch na garmine si našťastie prečítala Martina z go create a píše že poď k nám spraviť si 3D diagnostiku behu a vlastne čo ti je a čo s tým, a takto v podstate náhodne začala jarná bezbehová doba návratu v rukách fyzioterapie, mnohých návštev vyšetrení a cvičení a laserových a elektrických procedúr, kedy som konečne spoznal príčinu – sonografiou odhalenú cystu (inak že mám tam aj ostré výčnelky kosti ale tesne mi míňajú šľachy obďaleč:-), a teda tiež spoznal fyzio anjela Luciu
mladá krásna odborne podkutá, ojedinelá kombinácia ktorá vo mne vzbudzovala plnú dôveru a odovzdanie sa odporúčaniam. ale aby to nebolo také jednoduché, v pokusoch k návratu k behu niekedy v priebehu januára ma začal pobolievať zadný pravý sval stehna – hamstring, také jeho natiahnutie. to je keď sú olympijské hry borec beží finále na 200 metrov a v zákrute ho vypne, skrúti mu ústa vystrie nohu, chytí sa za zadné stehno a spadne na zem – to je ono – natiahnutie svalu – vyznie to ľahko nezávažne, ale nie je to tak. neviem ako sa mi to stalo vlastne, ale okrem cysty na ľavej nohe som si prifaril natiahnutý hamstring na pravej (spočiatku sme upodozrievali sedací nerv). a s týmto sme sa s Luciou jarné mesiace potýkali a dumali čo s tým
a zatiaľ sa mi rozplývali všetky moje plány a radosti, skúšali sme plávať a nebehať, kráčať doma na páse do kopca a nebehať, často v kontradikcii čo je najlepšie pre cystu versus pre hamstring. kurva ťažko mi bolo, neistota rozožiera zaživa, nebehal som už vlastne mesiace, tak som aspoň trochu viac pil víno, miesto jedla, nech aspoň dám dole zimných zbytočných desať kilo čo som si zbytočne obžieraním pičovín zarobil – a od nového roka ich úplne stopol – mal som aspoň bojovú úlohu zhodiť to aj bez behu. ale nie len o víne to bolo, aj o polievkách ktoré som sa naučil variť, chutné hutné výživné, plant based food časté jedlá moje počas jari, dobre robili na duši, aj tie bojové úlohy, napríklad plank, posunúť si výdrž bude fajn, dostal som sa na 31 minút, to už trochu bolelo a lakte sa drali na podložke, ani pohár vína položený hneď vedľa bolesť moc nezmierňoval:-)
vyzrieť na dve moje zranenia bol task pri ktorom sa striedali depky a nádeje, zlomový bol možno víkend keď Ejka venčila deti dve mladšie a rodičov v Tatrách a ja som si dal spicha s najstarším synom na spoločnej mini turistike na devínsku kobylu, kde v nádeji že už zranenia začíname mať pod kontrolou uzdravené, sa ozvali pri tých viac krokoch v teréne zas. ten víkend volám o pomoc sám doma, sa u Zuzky a Braňa potom náhle ocitám a Zuzka profesionálna terapeutka mi zachraňuje kožu, rozumie tomu čo to je bôľ nemôcť robiť to čo moc chceš… tak ste sa o mňa postarali v ten víkend až som nechápal že vám môže na mne tak záležať, ale ja som vtedy vlastne vôbec nechápal akého dna sa dotýkam, Ejkin z tatier messenger “maťko môj, si ok?” bol zrejme veľavravný
po ďalších vyše troch mesiacoch nefyzickej ničoty, teda okrem množstva doplnkových špecifických cvičení, sme sa dohodli s Luciou, že ak nezaberá nepohyb, skúsime to rozpohybovať, prišiel máj, teplo, bike, a tiež prvý beh. bežecká kondícia neexistovala, som na začiatku. je máj, 1.10. je stý ročník MMM KE, budem to ja vôbec bežať?… toto je môj nový start point do prípravy, nie že aký PB si ja spravím, ale či vôbec do KE pôjdem
tak jo, po mesiacoch nebehania začínam behať, hlboko pod úrovňou kedy behám tak že lietam. a s tým, že každý jeden beh môže byť opäť posledný, ak ma vypne hamstring alebo cysta. čo beh, každý krok môže byť posledný. v tomto mind blowing režime behám celé hnusné horúce leto, ale je to dobrá skúsenosť, moja identita sa dosť viaže na ponímanie seba ako bežca ale hneď zajtra sa to môže stať prázdnym pojmom, a čo potom?, čo ma vlastne určuje?, kto som ja?…
takto to malo zrejme byť, byť vystavený úplne najviac – každý jeden došľap chodidla môže byť posledný – TU a TERAZ fungovaniu. a tak nečakane prichádza pokoj. pretože prichádza poznanie, že ak nebude v mojom živote beh, tak bude niečo iné. nájdem si to iné a oddám sa tomu opäť na plné gule, už dve také veľké veci sú v čakačke:-), takáto je moja prirodzenosť. dlhý čas mi doteraz nedochádzal obsah odkazu od Ľuda, že vraj som vášnivý muž, až mi to teraz konečne doplo, zacvakol spoj v hlave, kámo to ten tvoj oheň v krbe to nie je žiadny mini pidi plamínek, na čase vypnúť hruď!… bol som na gympli, neboli ešte mobile sociálne siete, bola v telke tour de france, sledoval som tie horské etapy a potom sadol na svoj favorit a pustil si to do kráľovej doliny nad sekierom desať kilometrovú časovku do slušného kopca, len ja a čas, dušu som šiel vypustiť. a potom zas a zas a zas. a prečo na plné gule? lebo som mohol, a lebo môžem hocikedy a stále, lebo v krbe to bluboce . a preto, lebo vôbec nerozumiem nastaveniu, že nie. alebo že na čo. že toľkoto stačí. what??
takto nejako som doplával až do Košíc na maratón 2023, cysta sa buď rozpustila, alebo pomohli všetky tie cvičenia, alebo na istý čas viac zaspala, a hamstring – ten pobolieva stále, občas viac občas menej, Lucia však hovorí že to sa poddá časom, behať mám pokojne dovtedy, pokiaľ narastajúca bolesť nebude mať dopad na techniku behu – teda sa nezačnem nejak krútiť a kompenzovať bolesť, ale to sa nedeje ani pri 30K tempových tréningoch, stále sa bolesť drží max pod dohodnutú medz, ok. kondíciu nemám tiptop, nestihol som sa tam dostať, to hlavné však je že vôbec som tu, opäť ten príjemný čas, deti so psom vo Vyhniach a ja s Erikou na príjemnej večeri. noc je príjemná menej a menej spavá, nebyť nula celá 62 percenta hlasov pre kapitána, zmrd fico tu žiadnu koalíciu nezostaví. na hodinu to nad ránom na mňa doľahlo, ale potom opäť vyšlo slnko a na štarte nevidím žiadnu blbú náladu u nikoho, a to je dobre
štart je vtipný, organizátori majú asi veľmi komplikovaný výpočet prideľovania štartovných čísiel podľa výkonnosti, skoro 5000 maratóncov a ja mám VIP číslo 68:-), ok, už tu mám zabehnutý čas 2:56 a 2:57, ale až takto?, nižšie čísla majú už len keňanci a úplná slovenská špička. kráčam už polo plnými koridormi stále viac dopredu, aj ten 100-300 sa už plní, aj Peťo je tam a ten ma dnes určite predbehne. a iba ten prvý 1-100 je prázdny stále. sa tam mám ísť postaviť pred všetkých ako nejaký neznámy čierny kôň pretekov?, s touto postavou?:-)), haha, čakám chvíľu kým sa predsa len nezačne plniť chalanmi čo pôjdu na časy okolo 2:30 a potom tak skromne sa tam prifarujem aj ja:-)
Erike pred pretekom vravím, že svoj čas odhadujem na rozpätie 2:58-3:05, ak pôjde všetko ako má, každopádne začnem s pejsermi sub 3 a skúsim s nimi vydržať čo najdlhšie, a ak by všetko šlo skvele, v druhej polke možno zrýchlim, hoci veľkú šancu tomu nedávam, je hodne teplo, myslím že prehrievanie organizmu príde skôr ako príde cieľ, takže najmä tep si budem sledovať, 165 začne byť hranou
a štart! človeče, to je masa bežcov!, dlhý čas si často musím dávať pozor kam šlapem aby sme sa tu viacerí nepozakopávali navzájom, a zvlášť v tejto sub 3 gučke za pejserom, mimochodom španielom, a dobrý je, síce občas mu ulietne tempo hore či dole ale priemer na kilák má takmer dokonale flat. a ľúbi sa mi aj keď vykrikuje na dav na okolo že povzbudzujte povzbudzujte!:-)… po dobehu s ním aj prehodím slovo, a už aj viem že má svoj web a píše si naň zážitky z behov tak ako ja, ku KE aj takúto peknú vetu napísal: “Na 6. kilometri sa predstavujem: «Ahoj chlapci, som Jaime, španielsky KARDIOSTIMULATOR 3 hodín, chcem len 3 veci: Zabávajte sa, rešpektujte sa a veľa šťastia všetkým«” 🙂
kilometre v prvom kole v tempe v cca rozpätí 4:12-4:16 ubiehajú celkom rýchlo, aj so vzrúšom pri každej občerstvovačke, nepozabíjať sa navzájom a zároveň urvať si pre seba ten pohár či fľašu a nevyjsť pri tom príliš z tempa, a potom ešte ponúknuť do éteru fľašu tým, čo bežali ďalej a radšej nič neriskovali. stále stále nás je tu kopa, aj Jozef, v podstate celý čas plus mínus zarovno so mnou. Tomáš a Jozef, kamaráti bežci, je málo takých dní, čo si niečo hocičo o behu nenapíšeme cez messenger grupku našu, už roky takto fungujeme, a teraz zhoda všetkých ciest životných nasmerovala nás do veľmi malého priestoru hneď vedľa seba, Jozef teda beží vedľa mňa a Tomáš sprvoti kus za nami a neskôr už len kúsoček za nami, nevidím ho počas celého maratónu ale on mňa ku koncu stále, stal som sa jeho zajacom:-), a ten náš výstup z dnešného dňa bude milý, ale o tom neskôr
španiel to pejsuje tak presne, že polmaratón pretínam v čase 1:29:51, no a myslím, že dopredu sa nebudem vydávať, tempo začína byť také, že som rád že som rád:-), pulz už atakuje 160-162, ale bude už len horšie, menšia kríza prichádza na kilometri 29, sú tam také dva zbehy a výbehy, nič zásadné ale práve tam mi pulz skáče k 165 a potom už dole veľmi nepôjde. na scéne sa okrem prichádzajúcej fyzickej vyčerpanosti a narastajúcej bolesti svalov ukazuje nový súper – hlava. “uf začína to byť ťažké, toto do cieľa nedám už takto, ešte to je kurva ďaleko… nesér, davaj, si v balíku buď v balíku, drž to pokiaľ pôjde, len bež a nerieš, to budeš potom keď sa niečo začne meniť… čo lakte, tik tak, na formu sa sústreď, kadenciu nepúšťaj… no hej ale nohy sa už vyprázdňujú a vieš aký máš už pulz to už nepôjde takto… nesér, tu a teraz, tu a teraz, jeden krok, jeden krok, opäť krok, sústreď sa, tu a teraz, tu a teraz…”
na otočke pod námestím na kilometri 33 som si netľapol s Erikou lebo som sa k nej na kraj balíka nedostal v pravý čas:-), ale neskôr mi vraví že som vtedy vyzeral ešte dobre:-) a podľa medzičasov v appke kde ma trekuje že idem ako stroj – no hej lebo španiel ide:-)… po opätovnej zmene smeru na sever však už definitívne prichádza kríza, kilometer 35 sme preťali, pulz sa šplhá na 165-167, a v tom momente ma zabolí hamstring tesne pod napojením na sedací sval, nie je to ten šprintér na 200 metrov čo sa kláti k zemi lebo už s takým natiahnutím bežať nevie, ja bežať ďalej viem, je to skôr taká bolesť ako keď máš už hodne prázdne nohy a za chvíľu môžu prísť kŕče a kúsok nad túto bolesť je táto hamstringová. vzápätí však mierne slabšie bolesti – rozumej už dosť silné – začínam vnímať aj vo všetkých ostatných svaloch nôh, nuž, nemám top kondíciu, iba tak 115K som týždenne dával, pri čase 2:55 z Linzu to bývalo do 140K. hlásim môj stav Jozefovi, odpovedá že mysli pozitívne, bež, sám sa povzbudzuje nahlas, bojuje… a ja len kukám, ako sa odo mňa začína málinko odpútavať dopredu…
nad sebou v tých chvíľach rozmýšľam, aký som ja vlastne silný?, som vôbec?, akú námahu viem zniesť?, nie je to tak, že v tomto mojom fyzickom rozpoložení by iná hlava dokázala držať dlhšie?… španiel ti uteká, tak čo zastaneš či zvoľníš do klusu?, každý krok už ťa hnusne bolí veď… hej, bolí, a?, a vlastne, si tu nad sebou tu takto fňukáš ale uvedomuješ si vôbec, že pri tom prešiel nejaký čas a ty stále bežíš?, síce trochu pomalšie ale že si to zatiaľ nevzdal?, no tak kurva ešte bež. ešte päť kilákov, to sú dva plus tri posledné, daj tieto dva a máš už len koncovku, ešte nebodaj aj dole námestím budeš vedieť zrýchliť a dohnať španiela, hoci pekný beh už to veru nebude, elegancia odišla, lýtka už neodrážajú do letovej fázy, by som si prihnal kŕče hneď, nejak sa šiniem čo to dá, na občerstvovačke celou silou odolávam nutkaniu zastať, drž, už len jedna zákruta a zbeh námestím, vlastne ani si nestratil veľa, kilometre 36, 37, 38 vieš dávať v tempe 4:20, ten 39-ty do malého kopčeka v 4:30 a ďaľší za 4:25
nejak sa mi za chrbát prikoval típek, nezistím kto to je, kto to bol, obzrieť sa by bolo strašné plytvanie silami, ale tipujem ho na polmaratónca čo chcel ísť sub 1:30, ale tesne stratil pejsera ktorý ma pred chvíľou predbehol. ja sa snažím ešte čo to pridať na 4:15 a lepšie, si asi pomyslel že budem jeho dobrý výťah. no ale kurva on ide zomrieť každým krokom, vzdychá tak nahlas a s takou frekvenciou že kadencia nôh tomu nestačí, až sa ho začínam báť, buď sa na mňa zaručene zvalí alebo ma dogrcá, chcem mu zdrhnúť ale už nemám z čoho:), to tlačiť rýchlejšie, každý poryv čo sa vypnem dopredu ma po piatich sekundách ide okamžite zastaviť, pulz na 170 a vyššie, pretláčam celý organizmus a svinsky to bolí ale toho vzdychača ja nechcem!:-), rukou mu naznačujem šak choď predo mňa, nie nejde.. tak 500 metrov pred cieľom však prišlo náhle ticho, zrejme zomrel. ja stláčam zuby a už len chcem zastať, ježiš ale ešte strašne ďaleko stovky metrov je to do cieľa
idem už dlho na hrane, Erika kdesi pri trati ma vidí, že keď som ťa videla ako sa zubíš a slina ti visí z brady, vedela som že ideš do mŕtva:-)… ja to nevnímam, iba pri vstupe na modrý koberec počujem moderátora ako odpočítava sekundy pred časom 3:00, a mne to trvá ešte 27 sekúnd, kým konečne môžem zastať. hneď za hranou cieľa, pol metra, nejde urobiť ani krok viac
ešte na chvíľu sa mi podarí nevnímať plne svoje fyzické utrpenie:-), keď pri Jozefovi sa pristavujem čo sa opiera o zábranu, či je ok, kúsok vedľa so španielom začnem potom kecať, že ide na čas 2:50 pejsovať do Valencie, fakt?, tak to sa vidíme, to je môj dream time, tak ťa budem hľadať tam:-)… a hneď sa tu za mnou zjavuje Tomáš, že po dekáde snahy si konečne posunul PB, o dve minúty, skvelé!… no, takže tá naša bežecká messengerová grupka na stom ročníku košického maratónu dorazila v rozpätí 23 sekúnd. 23 sekúnd:-), 3:00:19 – 3:00:27 – 3:00:42. pekný príbeh
posúvam sa kúsok ďalej, k Erike, za zábranou je, až v tomto momente sa plne ozve moje telo, všetko bolí, a väzy za kolenami a okolo členkov príšerne, to som ešte nezažil. k autu idem ako po ultra maratóne, rozflákané nohy na kašu. a spokojnosť. nezastal som, bojoval som a vydržal som. som silný. z nuly v tomto roku, so štyrmi mesiacmi úplne bez behu som sa dokázal vrátiť až k hranici troch hodín. a dokonca som porazil aj olympijského víťaza Mateja Tótha, ako mi potom Miška na Strave napísala, čo mi vôbec nedošlo, ale teda ok budem sa tým chváliť:-). skvele to bežal, za 3:02 jeho prvý
užívam si šoférovanie domov, napriek solídne načatým nohám, členky ostávajú pripuchnuté nasledujúce dva dni, najmä však ten hamstring bolí, a dosť, krívam druhý deň, pozornosť mi berie, zajednávam si prvý voľný termín na fyzio, chcem si to dať do poriadku ako to len pôjde, nechcem aby ma o dva mesiace vo Valencii vyplo 5 kilákov pred cieľom
lebo taký namotivovaný som, že mám ešte dva mesiace aby som sa posunul ku svojej kapacite, že úplne:-), ujetý, Milo uvedomuješ si že ty sa tešíš na kopu tréningov kedy ťa to bude bolieť a tie námahy budú hnusné? – hej uvedomujem, a juj teším sa!:-). najskôr sa však musím do gala dať s pohybovým aparátom, prvý krátky check beh po štyroch dňoch avizuje stále načaté štruktúry za kolenom a snáď nie som paranoidný, ale možno ani tá cysta ešte nepovedala posledné slovo – neséér!
anyway, oheň horí bez prestania. skromne – I ´ll be back 
