tento príbeh začína v apríli na hrádzi za šamorínom, už je na bike dostatočne teplo v tomto post klimatickom pomaly apokalyptickom svete, fyzioterapeutka Lucia z Go-create nariaďuje liečbu zraneného hamstringu ľahkým šlapaním do pedálov, konečne teda po mesiacoch zahálky výdaj energie, vlastne si len potvrdzujem, že ak sa aspoň niekoľkokrát za týždeň na dlhší čas nezadýcham, niečo v živote kurva nie je v poriadku… teraz je, konečne to čisté priezračné fyzické, všetky problémy sveta a života vyšumievavajú v otáčaní pedálov, tento famózny čierny asfalt and no people je k tomu ako stvorený
5 mesiacov do Košíc, vyliečim sa ja vôbec zo zranení dovtedy?, nie je nejaký dobrý maratón ešte neskôr?, a čo to mám doma nahraté z telky aký beh kde to Kiptum v debute napálil za 2:01:53? – v super fast Valencii!!.. brzdím okamžite, vyťahujem mobil a browsujem registráciu na Valenciu 2023 na 3.12. – ešte sa dá, ale už je available iba posledná vlna. mimovoľne zrýchľujem cestou domov hoci podľa Lucii by som to mal držať easy. bajk do stáje, registrácia Valencia, až potom je všetko ostatné – sprcha aj oznámenie Erike že bežím Valenciu a že tam pôjde so mnou:-)
sme mali také milé rozpravy, že ja si behám po EU teda že polky či celé kúsky a zároveň máme rande kukneme si to mesto a všetko je tak pekné tak ako má byť. tak teraz začneme v Španielsku, juj teším sa!, a odľahuje mi od pochybností, lebo veď ak by som sa nejak potýkal s dodrbanou šlachou od cysty a doriadeným hamstringom až do Košického maratónu, do Valencie budem mať ešte 2 mesiace k dobru, to sa mi echt páči!
no, a tak nasledoval príbeh Košického maratónu mieru, kde stále limitovaný nedoliečenými zraneniami a nemožnosťou trénovať na 101% to vydalo na 27 sekúnd nad sub 3 time s vyvinutým úsilím asi 99%, to jedno percento to je asi vyjadrenie toho, že som v KE v cieli negrcal a nedostral sa a nestratil vedomie, ale inak všetko ma príšerne bolí a to nehovorím o svaloch, hitol som si organizmus fakt že veľmi týmto stým košickým ročníkom, krásnym kúskom s 5 tisíc bežcami “po boku”
po piatich dňoch odpúchania štruktúr pohybového aparátu vybieham na prvý easy tréning a na vnorenie sa do masy nie 5 tisíc bežcov v KE ale 33! fucking tisíc bežcov vo Valencii, naladený som brutáálne, krvy by sa vo mne nedorezal tak som namotivovaný rozbiť to tam na franforce!… no. a potom prišiel prvý a potom druhý tempový tréning, a niečo nie je v poriadku zdá sa. jednak nejak to nejde samo osve ako by som očakával, bežím kiláky @ 4:05 nech, ale stojí ma to moc úsilia, I don´t like it. ale ešte oveľa horšie je to, že moje dve zranenia sa mi prihlasujú v o dosť zhoršenej verzii od tej pred Košicami, a to sa javí ako až taký dosť ponurý nečakaný stav. tam sa od začiatku leta úplne vytratil problém s cystou pri šlache, iba hamstring riešim a v KE až na kilometri 35 sa výraznejšie prejavil ale i tak mi dovolil dobehnúť do cieľa a iba s malým spomalením, no ale od KE si takmer každý jeden tréning môžem hádzať mincou, čo ma viac bolí na tele a ešte viac na duši, jedno alebo druhé, sila vôle sa nepotýka s fyzickou námahou ale omnoho viac s neistotou, či po tomto tu a teraz tréningu bude vôbec ďalší, z celistvej ucelenej prípravy sa stáva srandašák zo dňa na deň s výrazne zníženou milage
týždne utekajú, nedá sa mi trénovať na plné gule, fyzio Lucia ktorej som veril každé jedno slovo odišla do Žiliny žiť, ok Anička je za ňu veľmi slušná náhrada, laserová liečba hamstringu aj malé kryo liečby šlachy pri cyste minimálne mentálne upokojujú, ale z up side down stavov, rozumej či zajtra keď vybehnem na tréning či ma hneď bolesť nevypne na short cut domov, sa nedá dostať, pokoj nenastáva
trénujem minimalisticky a zo dňa na deň, raz bolí viac to, raz to. tento rok 2023 som odbehol bezbolestných tréningov ktoré by som zrátal na prstoch jednej ruky, aj by som sa chválil tým aký som v podstate silný hutný tvrdý chlap, ak by mi z toho vlastne nebolo smutno…
tak jo, blíži sa deň dé, sobotný ranný odlet tam kde na stromoch rastú pomaranče a nad ulice sa nakláňajú palmy, keď pred rolovaním dva na to špecializované pochozy odstraňujú námrazu z osnežených viedenských krídiel airbusu, aby pristáli do dvakrát väčšieho mesta ako Blava, kde sa zotmieva o hodinu a pol neskôr a ak moc nezaveje od mora studený vetrík, dá sa tu fungovať v tričku
španielska vsuvka do príbehu – nič som nečakal dostal som všetko to najlepšie:-) – organizácia famózna od á po zet, začína expom na druhom konci mesta, kde detskám nakupujeme tričká a ježiši to modré do ktorého sa hneď zaľubujem nech by stálo neviem čo kupujem si. kde takzvaná “pasta party” – teda že predmaratónske žrádlo podáva sa vo veľkom – je na štýl národnej kuchyne poňatá a teda bežci tu sedia a pochutnávajú si na fakt dobrej paele tak nejak pekne, a to je prvý moment kedy si uvedomujem že tu mi bude so španielmi emočne hrať takmer všetko (až na najhoršie ever hotelové našťastie len jedni raňajky ever ever:-). španieli majú krásny jazyk, tv na hoteli tri dni ako backround beží len preto aby som ich počul. a často ich počúvam nad mieru aj pri kontakte, lebo oni fakt že angličtinu ovládajú minimálne, a to je úkaz, že odpovieš sorry I do not understand, a ako dopoveď dostaneš ešte viac rúk a nôh v gestikulácii ale opäť len v španielčine, to je tak nádherné!
štart a cieľ na druhom konci mesta v spoločnosti veľmi netradičných stavieb, prechádzka cieľom s vyše 15 tisíc krokmi za deň na dnes stačí, Erika sa ma pýta ako sa cítim pred štartom, a mne prvé v mysli vypúči že už chcem mať za tým… bojové naladenie by malo vypadať inak že?, zajtra ma zrejme čaká dosť iný zážitok
ešte o štvrť na osem ráno je tu tma, ale za to o pol šiestej večer stále takmer slnko, v decembri:-)… teraz ráno v deň Dé 6 stupňov, tielko a bezprstové rukavice, zahrievam sa pred štartom presunom v behu kilák a pol k štartu, aj ten vstup do koridorov je tip top, všetko je tip top, štartujem v druhej vlne – bežci s nahláseným, a reálne web linkom dokladovaným dosiahnutým časom – od 2:50 po 3:00. desať minút do štartu a predstavujú eliťákov a meno kenenisa bekele, legenda nášho športu zožne najdlhší aplauz, a potom dobehne štvrtý ako 42 ročný v svetovom rekorde masters za 2:04:dačo, proste legenda. a o 10 minút moja vlna, fakt pustili nadupanú metallicu, Valencia je maratón s najviac dobehnutými bežcami pod 3 hodiny na svete, rate bol 17% v 2022 a dnes sa posunie na 20%, to je z 32 tisíc dobehnutých cca 6 tisíc bežcov, neuveriteľné číslo!… a ja som v tej tlupe. teda tých 32, nie tých 6:-) – tak to dnes dopadne
keď sa po druhej zákrute ako tak upokojí hormón, uvedomím si ten okolitý dupot tenisiek, je to ako dopravný prostriedok bez limitov, som súčasťou toku horskej rieky, prvé kilometre mi hlava často nevie brať že nebežím dole kopcom lebo tak sa mi to javí tu uprostred tohto stáda, tisícky nás vybehli v tomto intervale, a pri tom žiadne strkanice žiadne nervozity, šinieme sa, juj toto je famózna žúrka, ja som kedysi dvíhal tony železa a teraz in the streets of Valencia ma tu ovieva vetrík od mora na 42 kilometrov dlhej trase, v tempe, čo sa niektorým javí ako uau, a iní to zas majú ako klus:-)
tempo 4:15, to jest že kilometer odbehnem za čas 4 minúty 15 sekúnd znamená, že takto maratón odbehnem pod 3 hodiny. súčasný svetový rekord od októbra z Chicaga je čas 2:00:35, čo je tempo 2:51 tuším. to by som vedel držať možno 400 metrov. to je mimo nás smrteľníkov. ale aj nás je minimum, pod 3 hodiny vie odbehnúť martón 2 max 3 percentá bežcov na celom svete čo sa pokúsia zdolať 42 kilákov v behu. podľa tohto teda nie som bežný občan, na margo jednej prúpovidky čo na ňu ako prvý raz Dávid reagoval:-)… anyway, v takom tempe vybieham a prvé kiláky odcípam v tom muzikálnom tik tak teniskovom sounde
ja vlastne vôbec netuším čo to dnes bude za beh. moja spontána odpoveď Erike v predvečer behu že už chcem mať za tým nenasvedčuje že to bude ja neviem aký beh že beh, že dám do neho aj to posledné. prvé kiláky sa pristihujem pri myšlienkach že “kto vie ako dlho to takto vydržím”, lebo zatiaľ bežím sub 3, kilometre míňam v tempách 4:14 asi najčastejšie. bez nejakého mind zaťaženia prudkého, také zvláštne, akoby som len bol v očakávaní, kedy príde spomaľovanie, a ktoré potom v podstate s radosťou akceptujem, myslím že racionálne na pozadí som si vedomý toho že z hovna bič neupletiem, nebehal som týždenne 150 kilometrové dávky tak ako som chcel, budiš polovičné ak, sa hovorí čo do niečoho vložíš to dostaneš naspátek a ja plne súhlasím, spravodlivosť neojebeš, rovnako ako iné veľké veci v živote neojebeš, ak si ich neodpracuješ, vytrvalosťou a neoblomnosťou a jasným smerovaním a ja neviem čím ešte, jednoducho nasadneš na vlak a potom ním ideš, zvonka sa ľudia čudujú prečo ním ideš a ty sa čuduješ, že ako oni nemôžu vidieť, že inej cesty niet
španieli ako fanúšikovia sú ako španieli hocikde inde – bohovskí!, povzdudzujú o dušu. pred tretinou maratónu, kedy logistika trate vychádza na tľapnutie si s Ejkou mi svieti slnko tak do očí, že v tom trojrade povzbudzovateľov nemám šancu Ejku zazrieť, jedine ak by na mňa ručala ako byvol, ale rozumná je, za ďaľšou zákrutou stojí, aj stranu širokej cesty sme si náhodne trafili, juj ten tľap bol fajnový, sub 3 mi to stále beží, svaly nebolia, hamstring mierne ťahá už od ôsmeho kiláku ale ešte to dáva, pulz už nad 160 teplota na slnku sa veľmi rýchlo a prudko dvíha, ale kritická hranica 165 cca ešte nenastáva, gooooood
sa ma Ejka pýta s čím idem do Valencie, nemám natrénované na flow čo by viedol k extáze, s tým začínam pretek, že netuším. teraz mi dochádza že v podstate od začiatku to znamenalo že do toho dnes nepôjdem na doraz – v takom inom rozpoložení som – že koľko vydržím až po čas, či kilometer, kedy to už nepôjde a kedy začnem odchádzať. držím však až po polmaratón a pretínam ho skôr asi o 15 sekúnd ako v KE, a vravím si že aspoň do 25K by som to mohol takto vydržať, to mi ostane už len nech cca 15K, ak tam stratím nech 10 sekúnd na kilák, to je stále len do max troch minút nad sub 3, a to bude fajn výstup:-)
na 28K sa začína hlásiť kríza, pulz vysoko, organizmus sa začína dotýkať kapacity, tak čo už ideš spomaľovať?, ešte chvíľu vydržíš?… také zaujímavé vlny to sú čo organizmus pojme, fakt ako tie čo sa trieštia o pobrežie na pláži v krátkych nech dvadsať sekundových intervaloch, ale už začína byť ťažko, našťastie a neskôr nanešťastie prichádza vzpruha – tesne pred métou 30K ma predbieha autobus, sub 3 bus dosť naprataný je, opäť ten sústredený koncentrovaný buchot ako na štarte zažívam a vypínam sa k takým už mierne pokryvene zafarbeným úvahám “Milo teraz bábovka nebuď, nasadaj!”, tak zrýchľujem a ako jedno navyše sedadlo v tomto autobuse sa tvárim
a no už sme v centre a občas zabočíme a snažím sa to občas vnímať čo ma míňa lebo mesto je to krásne…. a potom to prichádza definitívne – tieto otáčky by som vedel zvládať iba za cenu, že by na konci bolo moje súčasné maximum. lenže, toto nie je moje absolútne maximum, viem to, a preto ani za tým teraz nie som schopný ísť. v KE to nejak šlo, teraz to nepôjde. na kiláku 32 sa mi sub 3 autobus začína vzďaľovať, a potom prichádza občerstvovačka 33K, a ja na nej prvý raz zastavujem – uau, prekvapujem sám seba, aké kurva rozbité nohy už mám, ledva chodím – to som ako dokázal doteraz bežať? – nohy sú prázdne, no energy, úplne iný svet… ok, uvažuj, čo ti ostáva? – do cieľa sa dostať, tak jo, rozbieham sa. bolí už aj tempo 4:40 či 4:30, nazad na 4:15 to už nejde, hamstring už bolí dlhšie, nepíšem o tom ale prograduje bolesť celý čas od prvého zachvenia na ôsmom kiláku a 33K stopka je na 70% o svale, prestáva fungovať, úpon na sedací sval, stopka je potom o masírovaní daného miesta a tiež o hydratácii, na slnku už je pomaly 14-15 stupňov, moc, heart rate 167 už nebol dlhodobo udržateľný…
mám to takto nejak v týchto chvíľach – racionálna časť mozgu sa snaží spracovať fakt, že som vo Valencii kde všetci si robia personal bests, a ja to nebudem. racionálna časť mozgu sa snaží spracovať fakt, že pre niektorých môžem stále byť zdrojom inšpirácie, pre Peťa napríklad, hej v KE už ma o minútu predbehol, ale moja zodpovednosť aj voči nemu tu stále je a už nemá byť?, to mi hlava neberie, navyše byť zdrojom znamená, že som užitočný ako človek a to si chcem napĺňať. zrejme aj súputníci z Košíc Tomáš a Jozef sledujú môj robotický average pace až po 30K métu a teda asi zažijú prekvápko na méte 35K. a potom, môj otec Juro ktorý svoju rolu podporovateľa syna nikdy nenaplnil, najmä v oveľa dôležitejšom mladšom veku, a teraz keď ma reálne sleduje trekuje na trati – ako môžem nedať zo seba max, neísť až za hranicu ktorá sa dá, veď ma sleduje on, konečne… a ďaľší všetci moji blízki – taká zodpovendosť voči nim, až povinnosť… napriek tomu, si dovoľujem nechať to tak… ja som si najviac, a dnes sa jednoducho nechcem zničiť, takto to mám takto to stojí napísané nad všetkým ostatným, aj nad pol rokom prípravy s množstvom vyvinutej námahy, a čo..
autobus sub 3 je už ďaleko predo mnou. občas stojím a masírujem bolestivý hamstring, bolí, neni to dobré, ale jebal to pes, viac myslím na iné veci – na Ejku, na encounter humanistickú grupku, a na starnutie a na vône a na to, že ja mám pekný život. a že teraz tento beh už je možno o tom starnutí, že toto to je, že môj personal best time už bol a že už budem len spomaľovať. a potom pomyslím na Mária ako do éteru vložil myšlienku že mňa moja pevná vôľa vyslovene udolá, a ako vlastne vôbec nepochopil podstatu a zároveň, ako som ju ja doteraz vlastne vôbec neprezentoval…. toto všetko sa mi deje v hlave na kilometri cca 35 možno, že reálne vek 47 už môže byť ten, že peak time 2:55 už som dosiahol a už budem len spomaľovať… – a čo s tým?
toto – posledné kilometre bežím so širokým úsmevom na tvári:-), facsinujú ma španieli, ich temperament je taký až prítulný, ak zastanem, na hrane už kŕčov ľavého kvadricepsu – hold zrejme ak pravý hamstring je v riti tak ľavý štvorbiceps preberá prácu počas behu postupne viac a viac – zastavujem párkrát na hranici kŕčov. ale to ich povzbudovanie – rozumiem len VAMOS a MARTIN, a keď sa znovu rozbieham ten povyk aplauzový to je paráda!!… ten chlapček čo tu má dlaň otrčenú na tlapnutie – ale tí čo okolo plynú už moc nevnímajú – našťastie ho uvidím zavnímam skôr a tľapnem si s ním, taký úsmev vykúzli, aj jeho tato hneď vedľa neho, no ako slniečko až k cieľu potom bežím, čo má väčší zmysel, jeho radosť alebo môj nejaký dosiahnutý čas?
cieľ je prostredím monumentálny, 400 metrov dokonca minizjazd kopček dole, ale tak mám načaté nohy že ľavý kvadriceps službu vypovedá, aj tu zastavujem, línia povzbudzovateľov asi nechápe tak na mňa kričať začína tak ok rozbieham sa na dobeh, VAMOS MARTIN kričia, kurva už to teda dám, čas ma už dlhý čas vôbec nezaujíma, na moste 100 metrov pred cieľom guče ľudí a fotografov stoja, “komáááán” rukami rozhadzujem bliakam!!… a potom už je tu len cieľ – dva metre pred ním som zastal a hlboko sa klaniam. … – v takom symbolickom geste úcty a rešpektu – ku všetkým čo behajú takéto behy. dlhé a ťažké a na konci dostanú banán a medailu čo budú mať na krku len raz a trpia (samozrejme oveľa viac sa z toho tešia:-) pre to pol roka, presne tak to objektívne je:-). k usporiadateľom, čo si vedeli presadiť to že zrušili fungovanie 800 tisícového mesta v dennom kolorite a nik že nik sa nesťažuje, ale teší sa zážitku, spolupatričnosti, tak nejak jednoducho človečenskosti
neregistrujem čas prebehu cieľom, teda dokráčanie cieľom, od úklonu si tých pár metrov dlho vychutnávam pomalým “podlomeným”:-) krokom. dám save na garminoch až neskôr pozerám že niečo nad 3:06… vidím sa s Ejkou po vymotaní sa, usmievam sa na ňu, na svet, rozpoloženie moje je že ježiš ako som tu rád, tu v tejto krajine tu s Erikou bez detí tu po ďalšom okamihu kedy som si doprial zážitok v mojom živote, doprial som si radosť a tak v tomto tu momente rozmýšlam, že čo viac si môžem dopriať – nové auto? – talk to my hand, by povedal Arnie. alebo inak, buď ti život pomedzi prsty nepretečie, alebo áno…
na hotel dva kiláky krývajúc pre bolesť hamstringu keď tu busy dnes nejazdia lebo maratón má prednosť, dažďovú sprchu si kurva dopriavam dlhúúú, nazad k Ejke kráčam, stále tu dobiehajú bežci, toľko príbehov, toľko životných ciest… to rizoto čo tu robia to je čistá pecka, mňam!… veľa omedailovaných tu dnes a zajtra bude vidieť, stačí na rozoznanie bežca polkrok, aj na záchode tu v reštike jeden, jeho english by som tipoval na Íra, nevieme dobre chodiť ale bavíme sa ako najväčší kamoši čo sa poznajú desaťročia… sangria vo dvojici to dnes ukončieva a ešte posledné dva kilometre sa pasujem s pomalou chôdzou a náročným zdolávaním obrubníkov:-)… no, dnes sex nebude:-)
celý nasledujúci deň len pre Valenciu je mňamkový bonus, ja som sa z Frankfurtu po behu vždy náhlil v ten deň hneď dom, teraz je to iné. tie spomínané raňajky hotelové je fail ale deň nám to nekazí, doobeda si kukáme raje a iné tvory čo majú plynúci čas zrejme dosť na háku, tak rozmýšľam, či ten tuleň čo robí opakované nájazdy do takej štrbiny v lúpoch, či je v stave flow alebo by sa ako človek umiestnil v psychiatrickej liečebni. podľa mňa skôr to prvé
final words: stalo sa mi to niekedy v novembri, som si bol zabehať a presne viem to miesto, pri Šámote, sa mi zmenil svet, niečo ma zaplavilo a ja som sa rozhodol a odvtedy sú veci jasné. po dobehu čiste “matematicky” v dodrbanom behu v zlom čase môj prvý kontakt s Erikou je úsmev. máme nasledujúci deň obhliadku mesta a všetko je také flow a nezaťažené a také že čo viac by to chcelo a neviem čo, iba tú najlepšiu reštiku s paelou nájsť, ale títo a´la siesta španieli majú pondelok ako deň úplne na háku a takmer všetko vrátane! reštík je zavreté:-), tak si dáme vychádzku na pláž a do mesta a na vyhliadku a tie ulice kade som bežal poznávam aj podľa modrej čiary odtikávajúcej ideálnu vzdialenosť, mrte krokov som po nej včera odpočítaval, a mnoho bežcov včerajších stretávame, ich, teda naša chôdza, už sa po jednom spánku mierne do normálu dostáva ale stále sa poznáme medzi masami:-)…
až nasledujúce ráno sa odpratávame na letisko, v metre sa kukám na skle na nejaké general rúles čo v metre, a pozerajúc na tie slová sa v tej chvíli rozhodujem, že sa začnem učiť španielčinu. tak sa mi to spája všetko, ústí do jedného celku, záveru – tento víkedn to bolo mňamkové rande, a zároveň bežecky to mám ako unfinished business. toto nebol rok, kedy som mohol lietať ako vták, a ja ešte tak lietať CHCEM. deň po dolete domov sa ako účastník ročníka 2023 prednostne rovno registrujem na beh o rok, 2024 bude completed business. počuješ ty môj hamstring?:-). aj ty cysta…
ono, takto si povedzme: 1. každý si žije to svoje a to toho druhého mu môže byť a aj je vcelku dosť ukradnuté, toto moje prežívanie v behoch je iba ten jozef mak, nothing more. 2. ty ten druhý a ďalší človek milión, aj ty máš to svoje čím sa vieš v živote tešiť a žiť ho tak plne? – máš?.. tak potom je všetko ako má byť:-)
je pár dní po Valencii. teraz nebehám a nebudem a možno aj dlhšie, všetko pre vyliečenie zranení chcem spraviť. lebo o rok som na tomto istom metallicovom štarte, s útokom na moje bežecké životné maximum a so schopnosťou baviť sa s bežcami na vôkol po španielsky, už tri dni zarezávam prvé lessons:-). life is beautiful. end of story.
