frankfurt 2022 mal byť “nápravou chýb” z košíc spred štyroch týždňov, ako mi povedal kamarát, držím ti palce ty vo frankfurte roztrháš asfalt… no, nie, neroztrhal som, skôr som tak nejak len prežil. napriek tomu som bol po dobehu viac v pohode ako v košicoch. this is the story about
som dva dni po košicoch, po dvojdňovom vyhodení z kopýtka, perfektnom čase na renováciu vnútorného rozpoloženia a myšlienok, škrtám zápalkou a zakladám oheň. veľký oheň, jadro mi blčí, teší sa, namotivované na prasknutie, ja sa v tom franfurte vyteším do nepríčetnosti:-)
tréningy idú dobre, námahu podstupujem presne podľa plánu, neevidujem žiadne zaváhania, naštrbenia vôle, teším sa na tie behy, tip top celá príprava hoci je vsadená do pracovne veľmi vyťažených týždňov, ale kde je vôľa tam je cesta, aj askéza v stravovacom režime mi prichodí prirodzená a len prispieva k vnímaniu vecí, že všetko smeruje presne tam kam chcem
až do bodu, kedy, cca 10 dní pred FRFT prvý raz len tak z pasie pozriem prvé predpovede počasia na úplný záver desiateho mesiaca v roku, a tam taký údaj, že pri dobehu má byť 20 stupňov. a to je ako keď stojíš pevne rovne odhodlane nekompromisne, ale keď dostaneš ranu obuškom do hornej hrany lýtka tesne pod kolenný väz, tak ti podlomí nohy chceš nechceš. do piče, pri dvadsiatich stupňoch ja čas pod 2:55 nedám fyziologicky ani bohovi
ono ja sa nesťažujem že mám svaly navyše, cítim sa s tým nadmnožstvom čo mám úplne zladený bez potreby to nejako riešiť, takto reaguje môj organizmus keď kedysi dávno bol bodybuilder s váhou takmer 100, na minimálne cvičenia čo pravidelne dávam vrámci suplementácie behov, core cvičenia s vlastnou váhou plus planky, aj 14 minút už bolo, keď sa budem časom šinúť viac k starobe, táto rezerva motorických schopností padne vyslovene vhod, neplánujem nevedieť sa zohnúť či vyjsť do schodov, plánujem byť aktívny, má zmysel zanechávať stopu inšpirácie, veď aj o tom je celá táto moja web stránka. stačí, keď ma tak bude vnímať čo i len jeden z mojich synov, moja misia bude naplnená
zároveň, svaly generujú dosť tepla, nadbytok svalov nadbytok tepla, s tým sa nejak musí organizmus popasovať aby zachoval svoj homogénny stav, takže ak mi nemajú začať zlyhávať orgány pri vynakladanej veľkej námahe produkovanej v neochladzujúcom prostredí, samo telo si zabezpečí zachovanie seba tým, že jednoducho uberie plyn – že priškrtí všetky trysky a klapky a cesty a okruhy, ktoré nepotrebuje k prežitiu. a povedzme si, zabehnutie maratónu je z pohľadu prežitia fakt úplne zbytočná vec:-)
lenže tento neočakávaný údaj akoby mi pofŕkal ten môj oheň vodou. oukej, už vstupujem do tapering týždňa, teda som ubral na intenzite i kilometráži, minulý týždeň peakujem na údaji 133K, ale tento posledný už len skôr odolávam tomu, aby som nezačal predpokladanú horúčavu pri behu zajedať pičovinami. nech mám natrénované akokoľvek, fyziológia tá moja je len jedna. v momentoch frustrácie začínam pozerať, kde sa kurva behajú ešte maratóny v decembri v európe, florencia pizza valencia, juh kurva zas, serem na to, vypínam sa od predpovedí počasia, a zároveň sa nastavujem na to, že tento, párny, rok, jednoducho nemám šancu odrbať:-)
kedysi som sa tak bál lietania, že som na môj prvý frankfurt prehovoril miloša ktorý bežal so mnou, že poďme vlakom, a on bol ochotný, dodačne vďaka ti… ten strach som sa rozhodol zrušiť lietaním, teraz sa do FRFT na výlet vyslovene teším, ráno v sobotu do BA, busom do Viedne, aká to doba, iba otrčíš mobil s letenkou už v ňom a nasadáš, užiješ je si vzlet, áno nedrblo to, aj prílet.ok, vlaky do downtownu zjavne dnes nebudú chodiť, stojí ma to dve hodiny času plus tlačenica v buse a ďaľšie tri kiláky chodenia navyše, dnes som nebehal ale večer na hoteli mi brnia nohy, nie som zvyknutý dať bez behu za deň cez 15 tisíc krokov:-)
večer si narcisticky čítam svoje texty z webu, sám sebou sa inšpirujem akými bežeckými skúškami som si už prešiel, čo som o behu a veciach pridružených napísal, a myslím si že obraz je ucelený a bude sa ešte cibriť, a plus vyše hodinový rozhovor na youtube s eliudom, to je človek čo presahuje atletický svet, jeho myšlienkový svet je obohacujúca studnica vlastného peknejšieho bytia
move forward. run… na štarte je 16 stupňov a pri dobehu 22, to sú čísla úplne strašne mimo škálu. pri rozbehu sa mi ale aj tempo 3:45 javí že dnes by to mohlo ísť, no a čo že len na pár sto metroch:-)… nestresujem sa celé ráno, aj do štartového koridoru sa pretĺkam pokojný
big picture, košice štartuje 1500 maratóncov, frankfurt okolo 12000, tlačenica. na štarte sa náhodne ocitám vedľa pacera sub 3, ďalej dopredu sa už nepretlačím. chalan pred ním sa ho in english pýta aký má PB, odpovedá že 2:53, čo mi prebehne prvé hlavou? – ej kurva v tomto teple to nebude stačiť… druhý pacer sub 3 prelieza zábradlie ale ostáva na boku, sme tu plece na pleci. gps má problém, dosť bežcov vystrkuje ruku k nebu že davaj chytaj signál, ja že moje fenixy najsuper čo sú dajú gps za pár sekúnd, ty jo ale riťku mi trochu stlačilo že aj ja chytám signál tri minúty a to už je za minútu štart. a tak teda rozbehni sa masa
vráta priehrady otvorené, leje sa to dopredu celé, aj pár buchnátov schytávam, prvé kilometer budú záhul, do uličiek okolo výškových budov sa zavŕtame, pár ostrejších zákrut sa rozbehnuté tempo mení na prešľapovane a snahu nepodupať sa navzájom, bežať po modrej linke čo reže uhlopriečky po najkratšej trajektóriii nie je možné, i preto mi cieľový čas naskočil až na métu 42.9K… a mimo toho gps tu v downtowne vysokom niekoľko krát fakt zablblo
no, o behu. že začnem niekde okolo tempa 4:09-4:12 a uvidí sa, ty vole ale prečo to ten pacemaker tak ženie vedľa mňa?, od 4:08 k 4:05, a aha tá prevysoká administratíva znepresňuje gps, no tak hej, toto tu nemá veľký význam sledovať… druhý pacemaker ten si beží svoje 30…50… 100 metrov pred nami, zohraná dvojica… ja však na sebe badám lepśí úvod ako v KE, nohy sa začali točiť fajne, je pomaly 5K a ja v tomto teple tepmi ešte nie som nad 160, dokonca kadencia sa mi takmer dotýka čísla 180, uau, dobre dobre
aké zradné… po 5K už som nad 160. pri 10K jeden mierny kopček a pulz sa blíži k 170, pocitovo už kdeže že veľká rezerva, hoc okolo 4:10 tempo to stále ide… cez most a hybaj na dlhú púť až na otočku na kilometri 27 odkiaľ sa to stočí nazad do centra
pacemaker numero 2 nejak zaostal za mnou, neobzerám sa, jednoducho sa vytratil z môjho života a už ho nikdy neuvidím, hoci ho v neskoršom priebehu čakám takmer stále, ale je zrejmé že môj čuch bol správny už na štarte a jeho vyplo ešte viac ako to čaká mňa… pacemaker numero 1 sa asi na kilometri 11 zjavil pár 10 metrov predo mnou, kríky bol pozrieť tak to teraz doháňa nazad a tak nejak mimovoľne sa stáva mojim zajacom
kilometre 15-20 sa k nemu meter po metri približujem, kadencia už klesla k 170, pulz sa už ustálil nad 165, neveští to nič dobré ale už to začína byť nedôležité, opäť sa tento beh tak nejak vyklzuje spod racionálnej kontroly a už to bude iba o živelnosti. zatiaľ ma posúva dopredu, pacemaker na dostrel, hodiny už nesledujem dlhšie, nemyslím fenixy, myslím tie moje vnútorné, tik tak tik tak, pomaly odbije polnoc, neviem kedy príde až do bodu kedy jednoducho prišla
je to ešte pred HM métou, tesne po 20K po jednej zákrute keď viem že ešte po jednej som v polke… ťažko vysledovať ten moment kedy sa v hlave niečo prepne a dosť náhle sa prihlásia k slovu všetky sťažnosti organizmu, že mój milý žúrka pomaly končí, dosť sme ti my všetky tvoje súčasti tolerovali tieto tvoje detské avantúrky ale pomaly sa pobereme spinkať áno?… to keď sa objaví nová entita a ty hneď vieš, že už nevládneš situácii, lebo na scéne je mocnejšie zviera, tak práve toto sa teraz stalo
nasledujúcich zhruba 5K si to skúšam rozdať s touto entitou, hlava sa mi búri a nechce akceptovať toto dominantné postavenie druhého samca, “naser si” však už nemá grády, k pacemakerovi som sa prestal približovať, do toho dosť silný rakvový klinec že HM míňam len tesne pod čas 1:30, a to akože keď motor klope na bránu červeného poľa otáčok tak ja v tom mám ísť ešte raz toľko?, však ho zadrem!!
je neuveriteľné ako rýchlo sa pacemaker začína odo mňa vzďaľovať. a tak už naozaj a už dosť po polnoci prišiel čas rozhodnúť sa čo s tým. to ten 20 koňový motor z košíc je na scéne, ešte má stále trochu viac sily, ale na podanie určitého výkonu potrebuje stále väčšie zošlapnutie pedálu. lenže už ho niet kam zošlapnúť lebo tu je už podlaha. a tak to môžem zabežať možno za 3:02 ale možno ani nie lebo reálne môžem od vlastného organizmu dostať po čuni ale takú že ma zosunie k zemi, alebo, uznám “prehru”
neskutočné, aký mier do duše vnikol po ukončení pretláčania sa so svojim vlastným organizmom, uznal som jeho neotrasiteľnú pravdivosť a uznal som že moja dnešná roztopašná snaha prečúrať sa by viedla vlastne nikam. do prehry. do prehry takej, že čo teda pre mňa potom znamená beh?, že sa musím držať výkonostnej línie za každú cenu?, alebo sa práveže za každú cenu budem držať línie konzistentnej s celým svojim organizmom?… beh mi prináša do života neskutočnú radosť, len ťažko popísateľnú mieru prežívania slobody, a tak práve takéto momenty sú práve tie križovatky, kde sa ukáže ako to naozaj mám, že či výkon ma určuje, alebo je to tak ako si už dlhšie myslím, že behať budem aj vo veľmi pokročilej starobe, lebo TOTO SOM JA
v tejto skúške som obstál. na méte 25K pri občerstvovačke som prešiel do chôdze, pijem z pohára pomaly, vodu, iontový drink nejaký, aj kolu do tretice. je fakt teplo…
rozbieham sa s pokojom v duši. budem stáť znovu a znovu, na občerstvovačkách zas, bude to taký rituálik až do cieľa, bežím od jednej k druhej, nie pomaly lebo nechce sa mi už tu byť dlho, áno spomalil som ale to neznamená že ten beh už prestal bolieť, bolí a bolieť už bude celý čas, a ja si to už nechcem nejak moc predlžovať zbytočne. fenixy tak ako v KE už nesledujem vôbec, na čo, moje konanie teraz určuje organizmus a ja bežím podľa neho, čo mi dovolí tak aby som ho nepreťažoval. na tempo kdesi k 4:30 sa to javí, veľmi upside down podľa toho, či do toho príde miesto kde sa dajú prijať tekutiny alebo nie
toto teplo dnes vypína mrťu bežcov. je to taký zvláštny paradox, hodne som spomalil zo sub 3 a napriek tomu predbieham množsto bežcov, tá masa 12 tisíc je poznať, stále okolo mňa bežci. čo by bolo vlastne strašne fasa, dávať taký spoločný beh, to keď som mával namáhavé tréningy myseľ si generovala napríklad príbeh o tom, ako bežím frankfurt na tomto dlhom úseku 30-34K úplne rovnom tučne proti hnusnému vetru, ale ja vyzvem okolie k spolupráci a za chvíľu 10 bežcov kmitá ako ich nazariaďujem, v cyklo pelotóne meníme sa vo vláčiku tak že ten prvý rozráža prudký protivietor len nech 50-70 metrov a radí sa do tunelu, šije do nás vietor buráca silný dážď a sú 4 stupne ale my sme jeden team… dnes nie sme. dnes si každý prechádza svojim vlastným strádaním. a menšia časť bežcov aj radosťou, iste ich pár bolo s negatívnym splitom
tých čo ale predbieham medzi nich nepatria, a je ich hodne. je to až také smutno smiešne, už nemám pekný beh, bolí to aj pri tom tempe okolo 4:30, dokonca ľavé rameno ma začína bolieť, tomu vôbec nerozumiem ale je to čím ďalej tým horšie a v cieli je to už značne veľká bolesť, rukou hýbať mám problém a držať v nej pohár ani neviem. a ja predbieham bežcov, možno v pomere mňa jeden ja dvadsať, toľkoto dnes takýchto príbehov vzniklo…
konečne už zas v centre, už len 8, už len 6, ešte posledné 3, skús ešte ten posledný pretlačiť plyn cez podlahu, k 4:15 cca sa mi darí, dve francúzky krátkovlasé som pri rozbehu mimo zóny štartu zaregistroval a myslím že teraz jedna z nich tiež sa hutuje na dobeh ako sa patrí na plné gule, ja mám oheň už dosť vyhasnutý ale teda vypínam sa aspoň k ako tak rýchlejšiemu záveru v krásnej hale s mažoretkami a modrým svetlom a atmosférou a všetkým tým takým pekným…
dnes je to čas za 3:07 skoro 8 dozvedám sa pri dobehu. o zábradlie ešte v hale sa opieram a asi dve minúty lapám dych v predklone s čelom položeným na rukách. presúvam sa von z haly, je tu tak 8 schodov a na nich crue, normálne členovia organizačného tímu pomáhajú zísť týchto 8 schodov mnohým úplne zničeným dušiam čo šli na doraz… vonku pijem isotoňáky beriem si jeden praclík otáčam debničku bierel piva na hranu sadám si na ňu a žujem ten praclík pravou rukou lebo ľavá je nefunkčná a to je jediná činnosť ktorej som schopný…
dosť dlho tu sedím… ok kráčať viem celkom, nohy som si tým že som v druhej polke spomalil neodpáliil do úmrtia, bolia menej ako po KE, vypnutosť je však podobná. nič ma však nemrzí, nenastupuje žiadna melanchólia, takto to dnes bolo, takto to je. a potom si preberám naspäť svoje veci v bágli a pozerám mobil a tam od Ejky správa že “vitaj v cieli, si bojovník, maťko”, a ja tam sedím na múriku a zaplavuje ma dojatie že moja žena ma takto vníma a vzlykám tam ako malý chlapec…
po sprche, vygravírovaní medaile nech si mi vždy ostro zobrazí tu zažitý čas, vychádzam von z areálu dobehu hál a tak nejak náhle spontánne si tu sadám na nízke zábradlie pri chodníku vlastne lemujúc trasu behu na tridsiatom piatom kilometri kade stále bežia bežci. nikam som sa neponáhľam po dobehu, aj expo som si ešte raz prešiel, skoro si jedno krásne ale v podstate úplne zbytočné tričko drahé kúpil, a potom sa tu ocitám na múriku presne v čase, aby sa do mňa mohol vpísať jeden z najsilnejších momentov celého frankfurtu 2022
náhoda to chcela, po chvíli práve dvaja pacemakri na čas 5:30 spoločne bežia okolo.. nemajú veľký závoj, najpočetnejší chvost kométy býva na časoch 3:30-4:00, tu v týchto vzdialenostiach si už ide každý to svoje za seba, 5:30 kári majú pri sebe asi len 7-8 bežcov. na jedného z nich však hľadím až kým sa nestratí za zákrutou s obdivom bázňou radosťoua stavmi ktoré sa dajú obsiahnuť asi najvýstižnejšie “juj aký krásny vie byť život”…. starček, podľa toho ako je už zcvrknutý zhrbený zo svojej pôvodnej plnej sily a výšky stratil aspoň dvadsať čísel, si to beží s nimi. kedysi zjavne bežec, bežcom ostáva a bude ním až pokiaľ neudrie jeho hodina. dojíma ma…
na letisku sadám do baru popíjam červené víno a len tak si žijem okamihom. pozorujem ženu s malým diieťaťom ktorému sa prihovára v nemčine ktorej nerozumiem a popri tom ticho plače tak aby to to dieťa moc neregistrovalo a kým príde jej muž či partner to v sebe vstrebe a ja ju ešte čas pozorujem či sa pri ňom premáha alebo sa to ich dvoch netýkalo, či neosloviť ju s tým že som uvidel jej smútok a je mi to ľúto akú ťažobu zjavne prežíva, malá dráma iného života hneď vedľa iného kde kdesi za stenou iná žena náhle kričí a z kontextu vecí dedukujem že ju letiskoví policajti odvádzajú bokom… napokon sadám do lietadla v hodinu už večernú a pri vzlete rukou pohyb k oblakom napodobňujem “come ooon baby fly up comaaan” hovorím si a cez uličku žena na mňa tak nejak pozerá či všetko ok…. takto ja zakončujem tento self výlet do frankfurtu kde som si trochu zabehal
neviem koľký som skončil, zrejme v týchto big číslach iba nejaká šedá myška je zo mňa, je mi dobre takto že mi to je jedno… behanie je súčasťou môjho krvného riečištia, a tak nebol by som to ja, kebyže ho ešte neobohatím niečím patrične ujetým v najbližšom čase. ale to už bude patriť do sekcie “novembrové adventures”:-)
teraz však už idem domov kde som pred polnocou, víta ma Ejka, žena ktorú ľúbim. Kasey náš pes ktorá ma ide zožrať že ma vidí, Matúš 16 ročný zišiel dole že som moc hlučný ako vždy vtipný, Dávid už v posteli akurát cell phone odkladá akurát presne, takéto obdobie života má, a Kubo už spí, pusu na čelo dostáva
takýto život ja môžem
