kde začať. záverom: pekný víkend s Ejkou v Košicoch, už je to u nás pomaly rutina opakujúca sa každý rok, a teraz bola najpokojnejšia, napríjemnejšia, bežecky som prílišne v závere na rozdiel od minulého roku netrpel lebo som sa tak rozhodol a tomu zodpovedal aj čas, a čo sa týka nášho rande tak bolo doposiaľ najlepšie a to na východ jazdíme už celkom dlho
na FB mi vyskočla spomienka fotka po dobehu prvého maratónu v KE v 2014, čiže dnes je to 10 rokov od môjho prvého kúsku a odvtedy ich bolo už nejaký ten počet. časom som sa postupne zlepšoval vo výkone, celkom prirodzene s mnohými plateus ktoré patria k tomu procesu, myslím že sú nutnosťou dokonca, aby silnela pri fyzickom výkone aj myseľ, lebo tá silnie práve vtedy, keď sa veci nedejú tak ako by som presne chcel. takže toto je taká štandardná línia vývinu za poslednú dekádu, iba že aby to nebolo tak easy, u mňa obohatená o experience s vlečúcim sa zranením
hamstring som si rozjebal hneď po dobehu Frankfurtu v 2022 na konci októbra, kedy som ako mňamkové advanture považoval zabehnúť si 7 maratónov len tak pre seba za 22 dní. odvtedy si nesiem následky. rok 2023 bol na jar hutne frustrujúci, depresívny, nevedel som čo sa deje, či som s behom skončil, či čo, množstvo fyzio návštev, terapií, liečebných postupov, nádejí, sklamaní, niekoľko mesiacov úplne bez behania, potom sa ten sval nejak pretlačil a príprava na MMM KE 2023 celkom bola a šla a doviedla ma k fakt peknému finále – traja kamaráti v takmer dennom messenger kontakte sme skončili medzi sebou s odstupom 23 sekúnd na čase 3:00:a sekundy, ale sakramentsky som si to vydrel, okrem 100K Štefánika ma nohy nikdy tak neboleli a druhý deň hamstring tak bolí že krývam. a príprava na Valenciu o dva mesiace neskôr už nešla dobre, bolo to trápenie, napokon som tam dokázal plynule na čas sub 3 bežať 30K a potom mi vypol ten sval a ja som s úsmevom dokluskal niekde na čase 3:07 tuším, ani neviem
a potom zas nebehám. cielene 6 týždňov na oddych pre sval, v polke januára 2024 začínam skúšať a o mesiac či dva zas končím pokusy, nikam to nevedie. našťastie, niet nad referencie, po jednej línii sa dostávam k menu a priezvisku že fakt dobrého ortopéda v Trnave a ten ma spakruky posiela na MRI konečne a potom mi iba vraví že mám sval už so zdegenerovanou štruktúrou, a že mi odporúča iba indiánske behy, tak iba na neho pulím oči že či nesranduje. zároveň však aj návštevu ešte u jedného fyzio, on MRI i ten fyzio je stále v tom istom “health” dome aby bolo jasno, robia si biznis – áále, ten chlap možno predsa len bude posun
počúva ma, behám pred ním, a vyťahuje na mňa slovo “protokol liečby”, to sa mi zamlúva. jeho pomocný fyzio, bažant študent fyzio čo už tu maká mi hovorí že on doktor je trieda, má dvadsať tisíc followerov na instagrame a celé slovenské MMA dáva doporiadku (ok druhá vec je že aj toho atillu čo má rád pelleho a teda postojovo bude pán doktor kam groš tam vietor), anyway, protokolovo prestávam behať a cielene začínam presne postupovo zaťažovať a cvičiť hamstring. a je to zmena
po mnohých výjazdoch do Trnavy v máji začínam behať. ešte takto – ako to je s mesačnou kilometrážou – raz dávnejšie, v Sekierskej doline, jeden pán v rokoch so zabehnutými stovkami maratónov povedal mne a Ejke keď sme tam spoločne bežali, že ak chceš fakt dobre zabehnúť maratón tak musíš byť vybehaný a dávať mesačne 500K. to je 125K týždenne. to je priemerne 18K behu denne. no, tak, od decembra moja mesačná kilometráž po mesiacoch je nasledovná: 49-61-158-77-74-126. čiže polročné nič. no. a od júna sa rozbieham, ide to, sval som mrťou denných cvičení primel spolupracovať, štruktúra svalových vlákien je zrejme nenávratne pozmenená, ale teraz mi dovoľuje behať postupne takmer bez obmedzenia. citeľne mi sval cielným posilňovaním a cvikmi zosilnel a veľmi dôležité – spružnel a nadobudol stratenú elasticitu. goood
príprava sa rozbehla a kilometráž od júna až po KE už vyzerala takmer tiptop: 319-441-472-488. sval takmer nebolí, iba po behoch nad 30K, teda mením štruktúru tréningov, dvakrát v týždni zaraďujem doubles, utorky intervaly ráno i večer a soboty dlhý beh ráno často len 25-28K a na večer 8-10K zvyšok. jedine že, ako zisťujem, návrat do top kondície sa nedá dať za pár mesiacov po polročnom výpadku, tak to jednoducho nefunguje, nedosahujem fitness že budem útočiť v KE na svoj 2:55:30 top čas. ale sub 3 by teoreticky mohol byť
prvý rok už dlhší čas sebestačné deti nechávame doma a neodkladáme ich u rodičov vo zvolene, a aj nejaké bojové úlohy dostali nech tú žúrku nemajú zadara:-). veľmi rád šoférujem túto južnú trasu do KE rozprávajúc sa so svojou polovičkou. aj registrácia je moc príjemná, a stretám tu suseda čo beží prvý úsek štafety a jeho pes Harry na mňa šteká že vždy vždy každé kolečko 800 metrové čo tu často behávam, aj Adama čo zajtra bude štvrtý na HM a tým sa definitívne dostane medzi SR bežeckú elitu, chalan čo v hale Elán raz dávno behal intervaly so mnou a teraz vie dať HM v tempe 3:19 na kilometer, uf, aj Tomáša z našej troj messenger skupiny (tohto roku naša skupinka funguje inak, Tomáš oficiálne paceuje čas sub 3:15 a Jozef vynecháva KE lebo zdravotne to nebolo na kvalitnú prípravu), a i Kristiána tu stretávam, čo má premiéru na 42K trati a chce bežať s pacermi na čas sub 4 a trochu má strach či mu to vyjde. a večer dubákové rizoto v LeColonial a na hoteli spoločný večerný výflus s Ejkou pri netflix filme Passengers, nevidel som lepšie scifi s nemostíkovým krásne romantickým príbehom. film sme videli x krát a nie naposledy. a spím pokojne
rozklus je ok, tenisky, alphafly 3 môžu byť, druhý raz obuté. Peťa stretám a potom sa pri mne aj pristavuje, chalan sa taak posunul za rok, teraz pôjde s pacermi na čas sub 2:50, uau, brutálny je. ja začínam so skupinkou sub 3, tak ako minulý rok. a tajne dúfam, že po HM otočke, na rozdiel od minulého roku kedy už to bolo len o tom čo najdlhšie sa s nimi udržať, dúfam že sa práveže rozbehnem od nich dopredu:-)… a GUN a bežím, konečne!
sleduem pacerov sub 3 očkom, až sekundárne pace na garminoch. Tomáš spomínal že paceri sú inštruovaní začať mierne pomalšie a že sa majú riadiť GUN časom, teda ak nie sú pri štarte na štartovacej čiare čo nie sú, tak prvý kilák evidentne bude pomalší keď hodinky štartujú výstrelom. aj 15 sekúnd kým sa dostanem so štartovným číslom 170 na čiaru štartu sa počíta. takže, vidím ich, viem o nich, viem ako budú bežať a vidím že bežia na úvod pomalšie. ok. ja teda pôjdem kúsok pred nimi nech to mám plynulejšie, však oni ma dobehnú, asi:-)
jedno info – od druhého kiláku vnímam že potrebujem čúrať a to je na hovno, ak sa stopnem v Aničke budem sub 3 grupku dobiehať a odpálim sa, ak nezastanem budem vyslovene musieť… gde?, na južnej triede medzi povzbudzovateľmi?:-)… nestojím, bežím, no, nejak to bude, a možno vydržím až v druhom kole do Aničky, ale kurva mi to bere pozornosť!… ale teda, stále bežím pár metrov pred sub 3 skupinou. dobiehajú ma na desiatom kilometri, akurát kukám pace a pri mne bežia v tempe pod 4:10 na kilák. fyi, tempo sub 3 je pace 4:16. vravím im dvom, že nejak letíte až moc, a oni, že, “nepozeraj na hodinky, stále nie sme v sub 3 tempe”. dochádza mi, že si sledujú a majú nastavený total average pace, a keď začali pomalšie, tak teraz average pace 4:16 ešte len dobiehajú. OK. vo mne to vyvoláva dôveru, chalani vedia čo robia, majú to pod kontrolou, odteraz bežím s nimi. čo vôbec nie je na škodu, všetky cesty na sever sú proti vetru, nie moc silnému, ale nie je to vánok a reálne spomaľuje… tu v pasáži cesty na sever na kilometri 16 sa dostavuje môj TOP MOMENT bežecký, paceri chalani asi opäť pozreli na hodiny a že valíme až moc tak spomalili a my sa celá skupina zrazu natlačíme na seba, chvost kométy dobehol telo kométy a skoro si šlapeme na päty, a občas jedna baba aj zhulákne že héj čo robíš?! – nejak to bere vážne nebo co – a tak vravím chlapcom udávačom rytmu a všetkým vôkol, “čo chlapci máme trochu oddych?” – ja rád komunikujem tu, tľapkám si s nastavenými dlaňami často detí, také pekné to je… celá skupinka také uvoľnenie zažíva dobre je teraz, také povzdvižěňí, ešte telo nebolí, to bude až neskôr, tento moment to je ako začiatok masáže vo wellness, och, tu a teraz tento moment, tento maratón, kurva to je žrádlo!!!
a ešte jeden TOP moment, tesne pred tým spomalením na kilometri 15 Ejka zrazu pri ceste, nečakal som ju tu, tak mi pekne fandí poskakuje tu na chodníku, juj dobre mi je!… a, additional bežecky také pekné, zrazu vedľa mňa počujem “no čo Maťo ako sa ti beží?”, a to Marek sa mi prihovára. akože, ja som z dediny Kvetoslavov a od nej je čo by fakt kameňom dohodil dedina Hviezdoslavov. a v nej býva Marek, tieto trasy v okolí mám zmapované na metre takže 700 metrov býva odo mňa:-) – a ešte aj Michal čo behá zatiaľ len max polky ale teda v parádnych časoch tu býva. a Marek minulý rok mal prvý KE maratón viac nad tromi hodinami a teraz že chce pod 3 a ľaľa ho, tu dvaja dedinčania pri sebe pred HM otočkou plece pri pleci bežíme tesne pred sub 3 grupkou, tá zas jemne spomalila lebo že vraj ukľudnite sa a nezrýchľujte po vetre, nám vravia. OK, tak mi iba trochu a struhneme si spoločné foto že nás bude vidieť:-)
switch. nie len do druhého kola ale aj do druhého dejstva a s odlišným príbehom. pulzy si držím ešte relatívne obstojne pred vypínacou úrovňou, v Aničke je fajn lebo stromy a sa tak točí a aj típek čo stále pivo v natiahnutej ruke ponúka:-), a aj výbeh z Aničky na kilometri 27 ok že terazky to budeme dávať na juh po vetre, a dokonca aj môj mechúr ja neviem, vstrebal to pnutie čo som až doteraz vnímal?, alebo že iné procesy v organizme sa začínajú hlásiť a teda len to šlo do úzadia, takže by sa mi malo bežať dobre ňe?… aj hlava vlastne ok, tento maratón ma moc nezaťažuje, dosť času som tu a teraz, moc neriešim, to je fakt dobre, nezamýšľam sa, nepanikárim nedávam priestor obavám, overthinking is off. kilometer 30, garmini pípnu pace 4:10, s Marekom vedľa mňa spoločne konštatujeme že zas letia paceri, je tu taký briežok hore, zároveň, po ňom sa ocitám za pacermi pár metrov zisťujem a pred občerstvovačkou vyťahujem posledný gel a pijem vodu a pri preberaní mierne spomaľujem aby som si vedel urvať pohár a zisťujem že tí dvaja bieli paceri jednak už nie sú dvaja a ani netuším gde sa ten jeden offol, a zároveň vnímam významne výrazne že pri water stations zas pacer beží ako mamľas prudko vpred bez zohľadnenia že niekto aj pije vodu, toto nie je prvý raz ale teraz to vnímam silne. jednoznačne preto že práve tu sa mi začína lámať tento pretek. Marek myslím že ani nepije a zrejme už vie čo tí bieli doteraz robili tak beží s nimi ale ja som zrazu 10 metrov vzadu. a potom 20, kým do mňa dopadne ten gel a aj voda. totiž, občerstvovačka, je nutná a potrebná ale zároveň ti vie hodne rozhodiť tvoj poker face, kým dopreglgujem a dám nazad štandard dýchania uberie to z rýchlosti. od asi 15K vnímam smäd, som podľa mňa mierne dehydrovaný ale nechcem piť moc viac kôli plnému mechúru. zároveň, je aj náročné piť viac, minulý rok boli na stations fľaše, teraz iba poháre. a zober si pohár v rýchlosti jazdy pokojnejšieho cyklistu do ruky a nevylej. pár som ich úplne sundal, iné zároveň odjebal z pultíku, a tie čo mi zostali po momentum žblknutí ponúkli iba pol deci vody. tento rok ja tieto občerstvovačky nejak nedávam a teda od polky bežím dehydratated.
a je kilák 31 a sub 3 mi začína unikať. vo Frankfurte 2022 som so sebou strašne tuho bojoval medzi 20-25K či bežať na výkon lebo ak nebudem tak ako sa vyrovnám s tým že som zlyhal?…a i minulý rok v KE, od 25K začínam bojovať so svojou hlavou že by som mal vydržať lebo však aj otec konečne vníma a ma sleduje cielene ako bežím a možno k tomu aj niečo povie čo nepovedal celý život tak by mi to padlo vhod tak som do toho dal to posledné a strašne som sa odpálil, tak, tento rok, teraz, tam nič také nie je. a otec je pri tom v nemocnici na lôžku už pomaly dva mesiace a tiež aj teraz ma sleduje, a nič, nič sa neobjavuje také niečo že voči druhým, som tu iba ja, a iba ja tu a teraz to tak vôbec nemám, že pôjdem na doraz. ani mi nenapadlo sa tým zaoberať. žiadny môj vnútorný fight so sebou, a že čo si povie okolie, nie, dnes nebojujem s nikým a ani so sebou, úplne plynule, pokľudne, bez kvantifikácie a matematiky čo bežím čo by som mal, ako keď si to šinieš diaľnicou medzi inými autami a tak prirodzene plynule preradíš či podradíš lebo vnímaš situáciu ktorej práve čelíš, ja práve prechádzam do módu že ok, dnes to nebude sub 3 lebo tak si sa rozhodol. pozorujem ťa Martin, vyžarušeš pokoj, dobre. good for you… vidím opäť sub 3 pacera, že pred otočkou na sever na 32K zas spomalil, ale už k nemu nemienim dobiehať tých 50 metrov, uhnal by som si pulz a následne i celého seba
od 34K cesta na sever i proti vetru je v podstate ok. prijímam veci tak ako prichádzajú. beh už trochu bolí, už som spomalil, už som predbiehaný, aj skupina polmaratóncov sub 1:30 ma dala, asi minútu som si s nimi pobehol ale už to nie je rozumné a zas sa vraciam do spomaleného tempa. ja neviem, ja tak celkovo tak menej rozmýšľam tento maratón. a hodnotím to pozitívne. zároveň však s tým ale aj tá dravosť sa vytratila, ísť na 100%, na doraz, nie je to tam teraz. Ejka na kilometri 36 opäť pri chodníku sa teší že ma vidí poskakuje tu tľapkáme si vrávim jej pri tom “prosím počkaj na mňa neujdi mi domov:-)” čím vtipkujem že spomaľujem a že pred 12:00 do cieľa nedobehnem. dokonca sa mi začínajú predsa len objavovať doktor džekyl mistr hájd myšlienky, však kľudne zastaň na občerstvovačke a napi sa pokľudne, veď už o nič nejde, ale vtedy uvidím ten instagram status pred očami “I don´t stop when I´m tired, I stop when I´m done”, a tak presne takto to dnes bude – dobehnem dnes bez prejdenia do chôdze
konečne dole námestie, posledné 2K, z bežného easy tempa z prípravy 4:48 na kilometri 39 že ešte pobehnem a zrýchlim, ale už nie moc, iba tak primeřeně. nedá sa to porovnať s minulým rokom, vtedy som tieto posledné 2K skoro umrel, v cieli mám úplne zničené spojivá okolo členkov a hamstring ma bolí v podstate až do Valencie. teraz? – akože čo mi napísala nová AI na Strave? – kukám ako puk – “You wisely held back to avoid injury” – whaaaat?!, to vie akože ako?, to sa vedela zavŕtať do môjho podvedomia?, že reálne to niekde na mojom pozadí prebiehalo v organizme a preto ten prechod do zvoľnenia tempa bol tak plynulý a pokojný?…
iba posledný kilometer cítim pri miernom zrýchlení, že aj kvadricepsy už dostali zabrať. hamstring vnímam počas behu od asi tretiny, nie výrazne, mierne, menej ako vo Valencii, dnes ma nevypne, je v lepšom stave ako minulý rok ale zároveň, nie je a teda zdá sa že ani už nikdy nebude v stave úplne ok. takto to je, nečítaním seba sa v istom momente môjho života som si uhnal doživotné fyziologické následky. sval mi v pár vláknach zvápenatel, zoslabol tým pádom a produkuje bolesti, synchro medzi polkami tela trpí a tak to už jednoducho bude. navyše, mám 48 rokov, priestor na prirodzené zlepšovanie spojené so zrením už je vec minulostná, teraz už som v štádiu iba cielene riadeného starnutia s gráciou, kedy prím bude hrať primárne radosť z robenia vecí. ja neviem čo bude budúci rok, možno sa rozhodnem prestať behávať 42K a zameriam sa iba na polky, čo sval dáva, neviem, neriešim. dnes, pondelok deň po Košiciach, ma hamstring vyslovene bolí. nie tak ako pred rokom tento pondelok, ale bolí. Milo, takto to je
prechod cieľom je taký pokorný. tichý v duši, i navonok, slovo ďakujem pri vešaní medaile na krk vyslovujem veľmi ticho. telo ma bolí, ani to spomalenie nebolo už easy, kdeže, 42K odbehnúť je stále štreka. čas oficiálne 3:02:57. zbierka sa mi rozširuje, už mám časy 2:55, 2:56, 2:57, 3:00, 3:06, 3:08, a pomalšie, a a dnes 3:03. takto pred rokom v cieli tie bolesti boli chvíľu až vypínacie a to viem zniesť veľa, myslím si, tento rok je to pokojné, iste. bolí ma všetko, ale tak v limitoch
Ejka už je tu, tak rád ju vidím. pomaly kráčame k autu, je kúsok od kilometra 36, Kristián kukáme za chvíľu bude prebiehať so sub 4 hodiny grupkou, počkali sme na neho, pár metrov je pred nimi, tu je to teda pekne napakované, bežcov mrťa mrťa, maratónci polmaratónci vypustení neskôr, všetko v kope, ale zbadal som ho, “Kristián, už iba kúsok, drž sa, kukaj čo ti povesia na krk za chvíľu (a v ruke zvieram medailu na krku), to už dáš, perfektný si!” – pousmial sa doširoka, a dal to pod 4:00. Adam pod 1:11, polku, celkovo štvrtý medzi tisíckami, píšem mu po behu že je zviera:-) – a také pekné, že mňa vníma ako toho čo keď prišiel ako bežec nováčik k nám do haly Elán, čo sa mu venoval a odpovedal na otázky a prvé intervaly s ním bežal. a Tomáš to upejsoval úplne presne tak ako mal pár sekúnd pod jeho pace time 3:15. ale Tomáš to je computer brain a vie si každú sekundu na drobné rozložiť a narábať s ňou, vedel som že to takto dopadadne:-). a potom Peťo, ten čo pred dvomi rokmi mal maratón nad 3:15, pred rokom KE za 2:59 a teraz sa dlho držal s pacermi na čas pod 2:50. i jemu došli sily ale 2:54 je stále brutal time. a keď mi napíše že stále ma vníma ako motivujúci nevzdávajúci sa článok v jeho vnímaní bežeckého sveta, tak to poteší, byť užitočným je napĺňajúci stav duše. rovnako ako keď Lívia napíše, že moja vytrvalosť je inšpirujúca, to poteší
valíme to z východu do zvolena kde sa stavíme tam kde som vyrastal, mama Dada je už dva mesiace sama lebo jej Juro je v nemocnici a všetky veci okolo toho tiež vedia odkryť vzťahové väzby alebo to ako fungujem ja a teda rozmýšľať o tom všetkom aj s Ejkou spoločne, je príjemné a blízke. do vyhieň aj s Dadou a zas do zvolena veci okolo toho a celý deň pri behu a šoférovaní zmysle o sto dvesto fičia, i keď dosť silne prší a je tma a i tak po dialnici autá tempujú priemerku 140 i v zákrutách lebo takto večer už tí víkendoví vystrašenejší nejazdia a v aute pri tom stále speach k veci. alebo aj ticho, také dobré ticho
pred bodkou finálnou bodka bežecká: next day pondelok ma svaly na nohách takmer nebolia, sú len namohnuté, trochu unavené, zvládli maratón perfektne. aj väzivá a šlachy naporádku, to sa nedá porovnať čo pred rokom, vtedy som skončil ukrutne dojebaný. hamstring bolí, ale menej ako pred rokom, a počas behu ma nevypol. i tak som dnes teda pondelok doobeda, dosť smutný z toho. že sa možno nikdy už nedostanem do plne funkčného stavu. už rozmýšľam fakt že fakt že next year iba HMs… druhý point: ponaučenia z tohto maratónu – primárne jedno, mám si bežať to svoje – môj pace, moje nastavenie. tentokrát som však odovzdal dôveru na plecia sub 3 pacerov a až hodiny po dobehu vnímať začínam až hnev, že to dojebali, že nemôže od pomalého rozbehu cieliť na average pod 4:16 a potom spomaliť keď ho dosiahnu na kilometrový average pace skoro 4:30, a keď cinke zas spomalenie na ich total average tempe tak pridať na kilák pod 4:10 a to už sme na méte 30K a tam už platím zvýšením pulzu pomaly nad 165 a to už začína byť vypínačka. rozdrbali tempo a ja som si to nechal a potom za to zaplatil. chyba. pacerov sub 3 nehodnotím dobre tento rok overall. najväčší náser je na nich pri tom, ako nezohľadňovali občerstvovačky a vtedy ešte pridávali. díky… ešte jedna poznámka, že top najlepšie tenisky čo mám na nohách, nike alphafly 3, iba druhý raz obuté a možno chyba. ku koncu cítim šlapy, cítim rozumej že rozflákanejšie ich mám. po dobehu doma kukám a dva navreté krvou pľuzgiere som si odniesol, akože toto mať v teniskách next day a šoférovať je nič moc. akože možno možno next year zmením značku a vrátim sa k adidasom:-), od januára adios pros 4 na mňa budú žmurkať:-)
úplný záver: maratón ma vždy emočne hodne na súčiastky rozloží, ohmatávam si vtedy svoje “core”, také niečo že kde som, kto som, co dál so svojim primárne bežeckým životom, a či dobre som tu a teraz. doobeda teraz pondelok ako som písal nejaký smútok prišiel, z toho svalu, že niečo som posral a teraz už si to len budem niesť. áno tak to je. na druhú stranu, veľmi sa vytiešam z inej veci čo je moja – že mám železne silné nastavenie, že z čohokoľvek čo je, si to nastavím ako default a potom z tej pozície vytlčiem čo sa dá. v bežeckej zložke života, či nebežeckej. že ja sa nevzdávam, to nie je môj modus operandi. a to je dobre, lebo to znamená, že nech sa bude diať čokoľvek, budem si vedieť nachádzať chodník, ktorý bude viesť moje kroky pokojne, a šťastne, lebo presne tak to budem chcieť mať. end of the story. not last one
