je to taká démonická hranica, že zabehnúť maratón pod tri hodiny. teda pre smrteľníkov je to tak, technicky sa im hovorí výkonostní hobbíci, a štandardne ich býva na veľkých maratónoch možno od dvoch do skoro 20%, ale to je tak len na jednom mieste na svete – vo Valencii (btw celosvetovo priemerný marathon men time je 4:14 a women time 4:41). nesmrteľníci majú stále platnú novodobú diabolskú hranicu dve hodiny, tých však nechajme na pokoji. dnes sa budeme venovať smrteľníkom:-). iba spomeniem nesmrteľníka Eliuda Kipchogeho, ktorý už zabehol sub 2 v “laboratórnych podmienkach”, reálne sa dostal k bájnej méte na 69 sekúnd, dnes má už 40 rokov, ale neodišiel na vrchole, stále behá, a končí na čase 2:08, posledne v Sydney, a na tvári ma široký úsmev a vraví no a čo že spomaľujem, ja behám lebo chcem a lebo sa chcem kondične držať a mne je to náramne sympatické. a ja mám 49 a zdá sa že ešte nespomaľujem ale keď budem tak som na to ready. tento život bežecký je krásny život v každej jeho etape
roky dva predchádzajúce sa však už predsa len tvária ako spomaľujúce, v oboch som šiel dva kúsky do sérky, Košice a Valenciu, a časy mal 3:00:27-3:06:42-3:03:01-3:05:01, a teda že môjmu PB z Linzu v 2021 s časom 2:55:30 už môžem len zakývať and say good bye, a teda ok, a nech, zdá sa že stále sa ja nakoniec idem postaviť na ten štart na trať 42 kilometrov. i tento rok aktuálny 2025 som si v sebe cielene zapálil ohník maratónsky, a teda Milo, po dvoch rokoch už je aj na čase ten hamstring dokaličený natrvalo prestať už riešiť, si za? takže, tento rok si bežecky užiješ a budeš sa chodiť vytrápovať na preteky oveľa častejšie ako po minulé roky ok?, žiadne také že len jesenné dva maratóne, pekne od podlahy od jari, žiadne brejky niekoľko mesačné lebo máš BO na zadnom stehne, no máš, dojebal si si ho, no tak sa s ním nauč fungovať v novej symbióze a nefňukať a davaj behať!
a začínam najkrajšie ako to len ide, Kubo môj už bude mať na jar 15, a chce dať so mnou Silvestrovské mosty, skoro 12K, toľko však nikdy neodbehol, tak máme pár spoločných behov a potom sme na štarte a aj v cieli a je to mňamka emočná, mabój. on potom na jar začína strašne fofrom prášiť rýchle šprinty a ja sa dávam na polky a desiny, struhol som si ich po 3 až po poslednú Night run desinu v BA, a všetky (až na prvú čsob polku pri teplote 2 stupne) boli v letnej horúčave a mne pulz atakuje stropy dlhé desiatky minút až hodiny a vlastne sa čudujem, že mi to zakaždým to moje srdce vydržalo a ako je možné, že to hlava potiahla, lebo zakaždým sú to vlastne muky. ale také chutné muky, aj tá polka v Olomouci, po dobehu ktorej iba sedím na asfalte na námestí v cieli a kukám na iné trosky na pokraji úmrtia ale so šťastným pohľadom že to dali. si kedysi bol na základke a chceli po tebe bežať tisíc päťstovku, tak si sa hodil maród a neblbol ako zbytočne premotivovaný, teraz vo veku dospelom si zaplatíš registráciu, podriadiš tomu behu týždne či mesiace, cestuješ tam, bežíš tam skoro zomrieš skončíš X-tý, v cieli ti dajú banán a ideš domov. a si spokojný. myslím že to napĺňa premisu že k bohatému životu ti stačí málo
toto leto je také nejaké pekné leto. jasné v teple sa behá na hovno ale celkom to ide, nie ideálne ale ide, aj všecke tie ťažké tréninge, v práci som dokončil jeden a pol roka trvajúci technicky ťažký projekt, uvoľnili sa cesty synaptické od duševnej námahy až stresu, s hamstringom som sa po vyše dvoch rokoch zakceptoval, sere ma skoro na dennej báze ale naučil som sa s ním vychádzať, takmer denne sa mu venujem v obmenách cvikov a už nezahlcuje celú myseľ. a potom ešte navyše dostaneš takú šlehu že čo je v živote dôležité a na čom záleží a na čom nie v tej podobe, že Ejka sa náhle ocitá hrobárovi na lopate ale nakoniec našťastie tu o tom môžem písať že mu to nevyšlo, a to potom sa všetko tak nejak inak vníma, takže iba som rád, že ona stále JE a mne ak nevyjde nejaký beh, no tak fakt čert to ber
v takej situácii sa ocitám aj desať dní pred Košicami, posledný long run tréning 30K tempový, postupne sa mi to tak dieslovo zrýchľuje a náramne skvele beží, extaticky, až do bodu kedy ma na kilometri 21 vypol tibialis posterior, taká podlýtková šľacha, prenikavá bolesť a okamžitá stopka a nebežím tri pôvodne tréningové dni a ožarujem to ľadujem masérujem všetko to robím a netuším či vlastne do KE pôjdem, či to budem bežať, a to už máme nachystaný prvý raz celorodinný výlet tam, nie len ako tradične na rande s Ejkou ale aj s tromi synátormi. nakoniec, nejak som to bolestivé miesto udolal a do KE cestujeme. na predĺžený víkend par excellence
registrácia, pár slov s Janom čo má strach ísť s pacermi na čas sub 2:50 (šiel a dal 2:48) a s Tomášom čo oficiálne paceuje čas 3:15 a on je človek “přes čísla” takže jeho garmin time v cieli bude 3:14:59:-), káva v pantaRhei, hubové rizoto v LeColonial a jedna čokoládka v posteli vo Ferdinandovi v Moldave (lebo KE sú hotelovo dnes celé obsadené), a spať a zajtra deň Dé
deň Dé postihla mesto KE anomália posledných rokov v podobe oblohy bez slnka a teploty nie nad desať stupňov, a to je orgazmus môj. takmer. ešte lepšie by bolo kebyže prší, vtedy mne hlava sa vie náramne odhodlane fokusovať iba na čo najsamfasa beh bez pochybnostných myšlienok, škoda že si to ten cupot kvapiek odbil na strešné okno hotela ešte v noci, ale tak ok, taký výpočet pár dní pred MMM prečo to bude tento rok GOOD, stále vyznieva skvele. má 6 bodov a totok onie sú: 1. kondične som sa dostal ďalej ako pred rokom, 2. NEBUDE TEPLO!!!, 3. doplňovanie energie počas behu bude nový level, 4. tenisky asics tokyo sky sú moje nové líblingy, 5. môj hamstring už je môj kamarát a nevypne ma, 6. nebežím s pacermi sub 3 čo som sa nimi minule nechal dodrbať, budem si bežať svoje. yes, dnes to bude deň Dé!
ahojte moja rodinka odparkovaná, dnes budete mojou súčasťou, ja sa však teraz idem rozbehať, dva a pol kiláka a ok, síce pulzy idú nejak vyššie ale to nie že zle som na tom, to iba vzrušený som, excited, takto si to prelož Milo a davaj k štart koridoru. a tam Peťo stojí, a ty tu čo môj robíš čo od OTKD s únavovou zlomeninou nebeháš?, inak by si dal Berlín týždeň nazad pod 2:50?, som ťa prišiel pozrieť ako budeš bežať a pod 2:55 dnes pôjdeš. whaat?, jednak ten čas asi néé ale najmä že sem prišiel, takto, pohlo to mnou… ok. štart 5 metrov predo mnou kde keňance sa, za mnou kúsok Braňo po chorobe a i ten ma zrdaví a i ten pozná stránku asfaltovybezec bodka com, aj ešte jeden chlapík “len tak v dave” čo sa mi prihovoril, ta dobre:-)
9:00, štart. čiste filozoficky, ty nevieš na čom si až pokiaľ nemáš zabehnuté v daný pretek nejakú vzdialenosť. prípravu nech máš akúkoľvek, stále je to len predpoklad, ako to bude na preteku, najdôležitejší predpoklad, ale stále len predpoklad. lebo, tvoj organizmus je vždy v každom okamihu viac ako ty si myslíš že ty si ty. ty si ty až keď dostaneš feedback KTO TY SI DNES, v deň behu, v tu a teraz čase tretieho kilometra, ako pocitovo vnímaš námahu ktorú podstupuješ pri danom tempe. ty si len prijímateľ, síce si vytvoril predpoklady (si ich tvoril mesiace, kurrrva!) ako budeš vnímať námahu spojenú s daným tempom, ale až reál ti presne povie, ako to fakt dnes bude. a prvý kilák je pace 4:10 a druhý 4:12 a tretí 4:06 a štvrtý v parku Anička 4:03 (sub3 tempo je 4:16). ale ja to vlastne takto presne neviem lebo mám nastavený lap pace (meria mi priemerné tempo na daný úsek) 5 kilometrov, nie štandardne 1K. back to race – som v Aničke, zrazu začínam bežať rýchlejšie a ľahšie! – to ten diesel už sa rozbehol, vedľa mňa maká holčina ja že mimo keňaniek najlepšia maratón slovenka (ale po 12K zahla do “boxov” ako štafetárka), a mne to nejak beží, nebo co
treba tu k deju popísať jednu vnorenú story (prvú) – na poslednú chvíľu dva týždne pred KE sa rozvinul môj debat s Adamom, raz dávno sa prikradol k tréningom v hale Elán a tak nejak podobne sme boli na tom, no a teraz majstrovstvá sveta v spartan pretekoch obsadzuje a minulý rok KE polku bežal v širšej skôr užšej špičke slovenskej, si píšeme a výstup mám že málo sacharidov (gélov počas preteku) tlačím do lebky, podľa prepočtov davaj dvakrát toľko aspoň aby ťa nezačalo vypínať. kraťase ale 8 gélov do vačku len tak nenatlačia, ok, zapojíme Kuba a teda rodinku, ty šprintér na trati pri U-turn na kilometri 12 pri mne pobehneš a potom na 33 a podáš mi po dva gélaky, juj dobre bude. je to síce taký takmer neodskúšaný experiment čo sa striktne vystríha že totok sa nemá robiť nikdy! pred zvlášť maratónom, ale verím mu a idem podľa toho a myslím že i to bol nakoniec bod, čo sa podpísal pod výsledok
a druhá vnorenka, a určujúca dnes výsledok: na U-turne na južnej triede na kilometri 12 pri mne pobehne Kubi s odovzdávkou dvoch gélov a flaštičky 250ml s hydratačným sirupom, kým tú odovzdávku celú sprocesujem jemne spomalím a tu sa mi pred čelo zaraďuje Vlado a Palo, chalani z Levoče sú (neskôr sa dozvedám), vnímam ich skoro od štartu, teraz sa im prihováram “čo za tempo to bežíte a chcete bežat chalani?”, niečo medzi 2:55 – 3:00 reku, ok , good, “ideš s nami?”, ok, “aký máte lap pace”?, 1K, ja mám 5K, “tento average je presnejší”, a že – “a čo pobežíme spolu nejaký ten čas?”… no, ok. a toto by som nazval srdcom tohto preteku, vo Frankfurte je hnusná rovinka od kilometra 30 po skoro 34, keď som sa naň kedysi chystal a napokon ho 4 krát zabehol, sa mi v hlave na tréningoch niekedy odvíjal taký ten imaginárny film, že prší, leje, fúka vietor oproti, a ja organizujem skupinku nech 10 bežcov čo tu každý za seba bojujú, “chlapi davajte striedať sa jak vo vláčiku cyklistickom, každý kúsok potiahne, ušetríme energiu, pookrejeme”… pekné to movie, nikdy nezorganizované, v podstate až doteraz, áno dnes fúka málo ale predsa len od juhu jemne, tak pekne v trojici vláčik tvoríme, striedame sa, slovo prehodíme, pace sledujeme, prebral som úlohu hlásiča stavu, tempo 4:06 je vyslovené “šesť”, tempo 4:04 je “štyri”, takto či bežím prvý vo vláčiku či tretí, korigujem nás “štyri, nezrýchľuj tak”, “osem” (a sám trochu zrýchlil), a toto takto celý polmaratón sa nám deje, jednoducho na priestore maratónu si si s novými bežeckými kamarátmi dal spoločný spoločenský polmaratón a je to pekný zážitok
nie len ten čiste bežecký spoločný ale aj ten spoločenský, z Levoče sa chalani, ja od dolniakov, hej všetci traja máme mali sme hamstring zranený:-), po X kilometroch “inak ja som Vlado, ja Palo, ja Martin”, celé dobre. až po bod, kedy mi dochádza, že dnes ja budem prvý z trojice, čo začne odchádzať. po Aničku v druhom kole (kilometricky tam je číslo 24-26) je to dobre a tempo okolo čísla 4:05 sa darí držať, dokonca na dlhších úsekoch stále vidno pred nami pacerov sub 2:50 a ja si uvedomujem, že takto rýchlo som maratón na kilometroch 1-25 nikdy nebežal. zároveň ale pekne plíživo sa dostavuje spätná väzba organizmu, že rýchlejšie už to nepôjde a rezerva sa blíži nule. kilometer 30 kde je občerstvovačka a kde mne sa posledné razy košické lámal maratón (minulý rok som tu stratil sub 3 pacerov), ešte nazad do tempa dobieham Pala s Vladom ale zároveň hlásim “chalani, deväť (tempo), toto myslím že už neudržím dlho, nechcem vás brzdiť, kľudne choďte dopredu”, riešim čo nemusím preberaním zodpovednosti, nié, toto je ok tempo, ideme spolu, dostávam feedback.
blíži sa uturn kilometer 33, za ním Kubi nachystaný s gélmi, a ja už pomaly neudržateľne na tomto tempe. “chalani, po otočke sa s vami lúčim, spomalím, bolo mi potešením”, si za jazdy podávame ruky a i teraz keď toto píšem mám zimomriavky. Vlado napokon ešte zrýchlil a dal to za 2:53 a Palo za 2:54, neskôr ich pozerám vo výsledkovej listine a teda ich roky narodenia sú stráášne ďaleko od toho môjho, tí sa ešte posunú s časmi v budúcnosti riadne, to je jeden pohľad, a ten druhý je že “a ty môj ty sa cítiš na 30 a asi tak nejak celobytostne celým presvedčením zdá sa, lebo ako behať s mladinou stále ti to zjavne vcelku ide:-)”. no, Kubi pobehol pri mne, suply depo vybavené, back to work. chalani už každý za seba sa mi postupne vzďaľujú, tak to je, nevermind, sústreď sa, bež. nohy už bolia, tep stále nad 160 ale nie kritický, len kapacita zrýchliť už sa vytratila. a nespomenul som ešte jedného bežca, dobehli sme ho pred polkou, pridal sa k nám, z Čiech je, s Palom a Vladom vláčikujeme, on sa vezie vzadu s nami, tak po rozlúčke s levočanmi si meníme úlohy a ja ten kilometer či dva na juh využijem jeho služby a zaradím sa za neho
napokon spolu bežíme takmer až do cieľa, kde si ruky podávame a dobre tak bolo… ale iné chcem: to nie sú prázdne slová že polka je oproti celému úplne iná liga, polka v podstate nie je liga, to je rýchly krátky beh. maratón je však príbeh, ktorý má aj tú pasáž, kde už je fakt ťažko. mne začína práve niekde tu, kilometer 35. doteraz moje lap pace (úseky 5K) boli v tempe 4:07-4:05-4:06-4:06-4:06-4:07 – like a machine, akože, obdivujem sa:-))… úsek 30-35 je už však v tempe 4:11. a tu sa prestávam pozerať na garmini, už by ma to len rozptyľovalo a nechcem aby sa vo mne začali rodiť čerti že ser na to, už spomaľuješ, tak môžeš aj viac, zabaľ to, nie, teraz nepotrebujem súpera, teraz potrebujem byť čo najviac v súlade so sebou, “ok, si schopný a ochotný podstupovať túto námahu teraz?”, “som”, “a môžeš?”, “no, svaly na nohách hlásia kritický stav za dverami”, “ok, tak tie dvere neotváraj ale maj ruku na kľučke, to je inštrukcia pre teba takmer až k cieľu”, “dobre šéfe”
lýtka mierne prekvapivo mám už dosť rozbité a ak by som vôbec bol schopný zrýchlenia, začali by ich chytať kŕče. za nimi by takto nasledovali kvadricepsy. hamstring už bolí a bude stále viac ale dnes nebude limitný. bežím podľa interných inštrukcií čo to dá, čísla nesledujem, až oveľa neskôr na Strave zisťujem že tu som bežal aj kilometer v tempe 4:25 a teda dobre že o tom neviem lebo tento údaj by ma hádam aj zastavil snáď hajzel. bolí to, nech, bežím. napokon úsek 35-40 v tempe 4:18, nuž. myslím že ten výpadok troch behov (plus ten samotný dlhý) sa zrkadlí práve tu. no, dotrénujeme:-)
jup, píp ôsmy úsek, konečne sa točím dole na námestie, posledná pasáž, Milo zrýchli ak to pôjde, buď k sebe vnímavý, neublíž si, ale zrýchli. a práve ma predbieha prvá žena maratónska slovenská, má pacera a aj bikera vedľa nás, ok do vláčiku za ňu sa radím, pár sto metrov tak, ale totok už nie je môj spoj fakt nie, teda, možno by dokázal byť, ale na to by som musel mať hlavu úplne high a tá tam nie je, cez mŕtvoly sa dnes nepôjde. uteká mi ale nakoniec mi dala len 10 sekúnd:-)… chalanisko čech tieto pasáže za mnou, udržal sa ma aj za holčinou, a tiež sa od nej odpája jak ja
a potom finálny úsek asi 400 metrov a ten stojí za to a to hneď dva krát. je taký típek, sa volá David Goggins, nemal pekné detstvo, zjavne pre to však napokon bol absolventom najťažších vojenských výcvikov vrátane Navy Seals, a už ako retired a pekne osvalený odbehal aj brutálne ultra mordy ako Badwaters v Údolí smrti. už v Olomouci na mňa ktosi pokrikoval “aha David Goggins beží”, no nič s tým nenarobím moja postava má svalov nadmieru a nejde sa ich zbaviť:-)… teraz je chalanisko veľký motivátor a jeho heslá ako “stay hard!” sa ujali do tohto sveta. a tak keď v tom špalieri ľudí pri trati cca 400 metrov do cieľa na mňa Kubo v spoločnosti Ejky Matúša a Dávida zakričí “stay hard!” a ja ich zbadám tak, tak nazad na nich vriesknem též “stay hááárd” a ešte raz a bežec kúsok od mňa nejak vystrašene obzrieť sa musí čo sa deje:-)… a snáď ma to nakoplo na pár metrov, neviem čo bežím aké tempo, neviem čo to bude za čas, ja sa vždy nechávam tak prekvapiť až tým čo vidím nad cieľom, a teraz keď už uvidím tak vidím 2:55:09, 2:55:10, .. “a kurva” mi hlavou preblesne ako prvé:-), toto už nedám do 20 sekúnd túto vzdialenosť, aby som mal personal best:-). toš, tak nič, tak umorený už celkom a už nie veľmi schopný cieľového výskoku ale len takého doprdku sa pretmolím cez cieľovú pípaciu čiaru, stopujem garmini a stojím meter za čiarou a mám dosť
nejak sa mi nedarí zastaviť garmini, bežia ešte či už nie?, čas je tam 2:55:34 napokon a v MMM KE aplikácii 2:55:36, teda 6 sekúnd za PB, haha aká sranda (pointa príde až večer). Vlado tu na mňa počkal, pár slov sme prehodili a na Strave pribudne on aj Palo. pár slov aj s iným bežcom, dva roky dozadu sme spolu bežali tiež dosť dlhý úsek Košíc. na Dana Medveckého myslím, famózny bežec, predbieha ma na ôsmom kiláku kúsok sa rozprávame, už nebehá tak echt tak uvidí ako mu to pôjde neskôr, potom v levočskej trojke ho pred polkou predbiehame a nakoniec v čase 3:04 dobehne. aj na Peťa myslím s tou únavkou, na trati ho vidím viackrát na video ma berie, mňa by jeblo nemôcť behať a na iných sa cielene ísť pozerať, klobúk dole. Kristián si výborne polku odbehol, ja neviem, mnoho príbehov, a všetky majú svoj silný odkaz, toto je svet, za ktorý som rád, že je
stretám sa s rodinkou, haha pár sekúnd za PB jasné že podpichujú:-), do auta sa prezliecť, krosnúť cestu sa takmer nedá, všecke polmaratónce a maratónce vypustené, nazad do auparku do pantarhei na kávu a panini a zas k autu, ale dobre lebo prekrvuje sa mi to zbedačené svalstvo aspoň, anyway ani zďaleka nie tak postihnuté ako dva roky nazad pri dobehu v čase 3:00:27, vtedy som si možno skoro až ublížil, až na plač ma boleli nie to že svaly, ale aj šlachy väzivá a spojivá za kolenami, pri členkoch, na zbláznenie to bolo, dnes oproti tomu pohoda, vyštrikovať sa teda z mesta pri obmedzeniach na hotel bankov v kopcoch za mestom a zistiť že kurva ani sprchu nestíham lebo som si zle pozrel dojazdy a toto asi ani nestíhame
víkend sa totiž rodinne mojim behom nekončí, na chalanov sme si prekvápko pripravili, do tatralandie pri mikuláši sa však musíme dostať do hodiny 30 keď navigácia ukazuje hodinu 50, nuž, iba tašky zhodené a teda cez krompachy a kopce tu, nejaká jahodná nebo co, a tie getá cigánske, dosť brutal to vidieť, som ešte nešiel, každopádne nebyť semafóru kôli oprave cesty to celé stiahnem, takto minúta “po limite” – takto som po maratóne naspídovaný a šoférovať by som mohol aj na Nordkapp:-)… prekvapko je veterný tunel, do kombinéz my štyria chlapi a s inštruktormi sme si vo vetre (pri najťažšom Matúšovi rýchlosť 190 km/hod) pekne zalietali, dve hodiny sa sem drbeme a dve nazad na hotel, ale za ten trojminútový emočný nášup to stálo
a teraz tá druhá vec prečo tých 400 finálnych metrov do cieľa stálo za to. až teraz na hoteli keď konečne aj sprcha a aj prvý priestor pozrieť mobil, mi tak napadá, a jaký to ja vlastne mám PersonalBest z Linzu v 2021?, nuž veru, 4 roky už, dávno… tak si vyhľadám výsledky a pripomeniem si že 2:55:30, ok. no, ale, a čo vlastne zaznamenáva MMM KE appka?, nie je to hrubý čas?, tak klikám web stránku maratónu a tam už výsledky a tam je aj NET time, čiže ten fakt reálny ten, a tam údaj že keď ho vidím tak sa tak začnem rehotať že Ejka v sprche to počuje a potom sa ma pýta že a čo si sa tak smial prudko?, a ja že no ja som si dne struhol čas na sekundu úplne presne ako ten z Linzu, teda 2:55:30. ja som si dnes vyrovnal svoj PB na sekundu presne, sa jebeš takmer 3 hodiny behom že okoloidúci by si povedal prečo si to títo ľudia robia toľké utrpenie, a napokon sa trafíš do jednej jedinej sekundy. nemohlo to skončiť lepšie (mimo času pod 2:50:-), byť o sekundu rýchlejší, to by nebol príbeh. ale toto príbeh je a mne je strašne dobre na duši. robíš veci ktoré chceš, namáhaš sa denno denne, a potom ti k šťastiu stačí iba ten cieľový banán. a mne navyše táto sekundová sranda a to, že sú tu so mnou mne najbližší ľudia na svete
a ešte sme si to umocnili večer v hotelovom bare s Ejkou a dvomi staršími, pán čašník ten je neskryto tak krásne dúhový že by si ho podržtaška mal brať za vzor, pokecali sme si s ním, porehotali sa, ale najmä s našimmi chalanmi sa tu bavíme o veciach principiálnych a to ako oni už vedia čítať veci, to mne dáva veľmi silný stav pokoja, že nie len že dnes som odbehol čo odbehol čo tiež oni vidia a niečo si z toho berú, ale najmä to že vidím kde už sú, a to si potom môžem už iba dať kvačku “job done” a ísť úplne spokojne spať
no som to tento krát chcel kratšie popísať ako po minulé roky v KE, ale práve som pridal additional odstavec, zjavne blbý beh nie je len blbý beh lebo vie generovať hodne zapamätateľné zážitky. tak ešte jeden a plus “and now what”. ten jeden: cestou domov na hodinu stopka vo Zvolene u rodičov s ktorými od vianoc nekomunikujem lebo vzťah s nimi chcem nemať taký ako doposiaľ a nestretlo sa to s pochopením. teraz v podstate pozorujem sám seba ako sa tam cítim a rovnako ako som si myslel že sa budem a tak je to dobre. a hodina stačila, došoférované domov, ešte rýchlo s Kubom po Kasey do psieho Petinho hotela, švagor a švagriná ešte došli a celé dobre a potom keď je už naozaj po všetkom po tom a ja som sám v miestnosti iba s notebookom a hudbou a začínam toto písať k noci ako taký ukončený ďalší dobrý projekt, sa už aj na budúci rok kukať začínam. and now what. zatiaľ je to taká tabula rasa, toto mám rád začať si ju celú projektovo čarbať perom. čaká má vek 50, také ničnehovoriace číslo, rodinné oslavy na čo, hlavne nech sme my piati zdraví a to je všetko. a popri tom budem behať, lebo môžem a lebo chcem
