mám do pamäti vrytú fotku borcov čo bežia čsob blavácky maratón roky do zadu, ešte cez nový most, je to menšia skupinka okolo dvoch vodičov čo majú na tričku čas 3:15. a ja na tú fotku kukám celé minúty s obdivom ako tak rýchlo môžu bežať, keď ja som vtedy dal maratón za 3:40… a potom prešiel nejaký ten rok a prišli košice a ja som zrazu pod tromi hodinami a keď eliud kipchoge dokolečka opakuje “no human is limited” tak je to klišé ale aj nie je
ešte pred košicami sa však stala taká vec, že zrodila sa myšlienka, teda úvaha, “hmm, košice bežím na začiatku októbra, frankfurt som ale behával na konci októbra, a tak ukončieval bežeckú sezónu. teraz ju mám ukončiť už tak skoro?… akože, čo ja budem potom robiť?… to mi nejako rozum neberi… a neni ešte nejaký maratón o trochu neskôr?”… a drb, už som hľadal na webe
a našiel. o 3 týždne po KE, Linz, dostupná vzdialenosť, všetko, ale challenge, 3 týždne?, fúha… ale čo spravíte s myšlienkou ktorá vznikne ako nápad, že ju potom poslať do preč, lebo sa javí ako újeb?, ako si odpovedať na otázku “A PREČO NIE?”… ako by som sa potom pozeral do zrkadla?… tákže, už pred KE viem, že o 3 týždne bežím ďaľší maratón:-)
príprava však ideálna nie je. po pár dňoch po KE začínam cítiť hrdlo. a neprešlo to že do zajtra. hoci fyzicky, už pondelok, teda noc po KE si dávam krátky beh a telo je napodiv funkčné, to je fascinujúce, kurva však už mám 45, ulalá… ale hrdlo sa nelepší, skôr horší. dokonca miesto tučných tréningov next weekend po KE nebežím nič, vynechávam dva tréningy… ok, plán Bé, reschedulled training, behám s bufkou na krku ale už nie také dlhé šajby ako pred KE, aj tá famózna minimálna váha z košíc už nie je a za 3 týždne som sa na ňu už ani nedostal. v Linzi o kilo a pol viac a hlava sa motá niekde medzi “uži si to – a čo tak ďaľší personal best?”:-)
konečne deň Dé, do Linzu tentokrát sám, v sobotu, registrovať, na hotel, potom do pravej talianskej reštiky kde čašníci drtia rýchlou taliančinou vedľa mňa pred večerným náporom a rehocú sa a ja rozumiem len “mafiáno kalábria”, a kde som si dal najlepšiu paradajkovú polievku ever a fakt sa prežral zo šafránového rizota… takže prechádzka popri dunaji nech začne tráviť a na hotel a už nejem dnes nič len fučím, no fasa
z hotelovej izby vidím priamo na štart, beh začína na moste cez dunaj, akože ako v ňú jorku… nemám rád predpretekové rána, nervozita aby všetko vyšlo, vody nie veľa nech nečúram na druhom kiláku nie málo nech ma nevypne, banány koľko jeden tri?, na štart kedy aby som nebol kdesi vzadu v chumle?… nakoniec ale stojím 9:30 na štarte a keňanci sú na dva metre predo mnou…. a ja netušííím, čo to dnes bude
a štart. uau, new york odštartoval… prúser je, že tuto v Linzi na rozdiel od NY sa beží mierne dole kopcom, tesne za dunajom, a to je zradné, lebo, hoci už mám odbité prepálené štarty a už sa celkom poznám, aby som vedel mávať negatívny split, zároveň mávam problém spomaliť z tempa, ktoré som už nasadil. takže ak idem tempo pod 4:10 (KE personal best tempo 4:11 či 4:12, neviem), nejak ma to ťahá nespomaľovať. takže si asi koledujem na prepálenie, ale ani to ma netlačí spomaliť, asi tak jemne vypínam rácio a že pôjdem jednoducho ŽIVELNE…
tomáš ma sleduje na medzičasoch, prvá desina predikuje čas pod 2:54, o čom síce ja netuším, lebo kalkulačku v hlave nemám, ako poistný matematik tieto online prerátavačky na aký finál čas bežím ja nedávam, len keď pípne kilák kuknem čo píplo a sledujem či bežím okolo 4:10 alebo pod a to je tak ok. a či sa zhoduje kilometrovník pri trati s mojim pípaním. asi do desiny áno, potom moje garmini začali kilometrovníky predbiehať a ja končím záznam na vzdialenosti 42.8 a teda teraz večer tak rozmýšľam že drahé moje foreruneri 645 asi za chvíľu nadíde čas kedy sa plesnem po vačku a obstarám si novšie…
od cca 12K začínam cítiť nohy. tak mierne ale začínam. ej hľa, toto v košicoch nebolo tutok na 12K. to neveští nič dobrého. kurva… ok, ok, rácio, poď sem, už si mal tréningové behy že si cítil nohy nech v tretine a vydržali až do konca? – mal – tak klídek!… – no ale toto je pretek a maratón a štvrtina – á – … proste doktor džekil a mistrhájd… celkom pekná záťaž mať týchto dvoch pánov na pleciach v internom self speach toľké nasledujúce kilometre, ach kurva drát
iná story – bežci. Linz že v predcoidových časoch zvyklo behať cca 20 tisíc bežcov, ale teraz že fúlku vraj beží len čosi vyše 800 maníkov. Linz trať je celkom fajne pomotaná, ale +- prvé kolo je prvé kolo a to ideme s polkármi, takže stále nás je na trati dosť. vnímam najmä dvojicu ako jing a jang, žltý a modrý, vedľa seba bežia, naväzujú na seba asi 20 bežcov, prvé kiláky som k nim prikoval ale potom mi odskočili a ja bežím v takom polovákuu, skoro nik pri mne, skupinka mi odskakuje, od 12K cítim nohy, ej do piči dnes to môže dopadnúť hocak…
zavesil som sa však na típka ktorého vnímam skoro od štartu, lakte má tak čudne vysoko, dobrá vzpruha, a tuším toho žltého možno aj jemne dobiehame, tik tak tik tak tesne za jeho chrbtom, polka sa pomaly blíži, nohy ešte ako tak držia, centrum Linzu tu povzbudzuje, dlažobné kocky absolvujeme, babenka jedna nás dobieha a gél mi ponúka, ďakujem mám ešte, kto vie či je štafetárka či polkárka… tesne pred cieľom HM maratónci odbáčajú doľava a ja v nemom úžase nechápem že típek na ktorého som bol zavesený mieri rovno, som bol presvedčený že ide celý… a tak sa stalo, že zrazu nás tu je len pár. ako že v KE v druhom kole vypustili na trať polkárov a ja sa prudko predieram dopredu a hlava tým fajne zamestnaná a vlastne dobre, uvedomujem si teraz, v tomto takmer vákuu, nik tu zrazu nie je, no toto bude tučná žúrka so sebou samým… babena gélová tiež bočí na celý, ale uteká mi, krásne jej to šlape, a druhá vzápätí tiež predo mňa nastupuje, nohy v jemnom boľavom progrese, aspoň pulze pod 160 stále, je chladnejšie ako v KE, čo je famózna výhoda, lebo nohy ako som mal v KE nemám, new experience druhý mratón tri týždne po prvom. na čo som sa to kurva ja dal:-)
babeny dve mi utekajú ale žltého a modrého vidím na dostrel a na asi 23K som ich dostihol, jak dvojičky bežia, takže uau už sme tu traja spolu, a široko ďaleko žiadna iná skupinka… tak s nimi dávam reč, ako sa vám beží?, heavy legs?, modrému do reči nie je a žltý asi len na silu odpovedá, zátylok má úplne spotený… nuž tu debat nebude. som hodne rád že som sa na nich dotiahol ale, hm, nedochádza žltému para?… bežíme tu taký jeden cíp na 180 stupňovú otočku, aj vietor tu začína pôsobiť, tempo už len tesne pod 4:15, ale aspoň na otočke vidím aký mám náskok na asi 20 člennú skupinku bežcov okolo vodiča na sub 3:00… btw ten vodič je starší ako ja. tak akože o čom je fyzický vek???
od asi 27K nastupujem pred modrého a žltého. žltý tuším pomaly odchádza, modrý sa drží. vbiehame do zeme nikoho, respektíve mestského parku, dve babenky stovky metrov v ďalekom dohľade predo mnou, predbieham maratónca aspoň šesťdesatnika, môj obdiv má, pokecali sme chvíľu, popriali si good luck, nie je tu s kým moc prehovoriť, pár ľudí čo je pri trati a tlieskajú, dávam im palec hore, cením si to, som rád že tu sú, povzbudzujú ducha…
modrý už za mnou nebeží, som tu sám… a potom náhle, je to asi 29K orientačne, a u mňa sa objavuje takzvaný BOJOVÝ MÓD
začínam bušiťť tie metre, nohy bolia nebolia, ešte ma nevypínajú, už to nie je kipchogeho letmý vzletlý beh, už to je môj beh, mám mrťu svalov navyše, tak už ich kurva zapoj milo, takže sa hrabem rukami silovo dopredu a mne to začína utekať bližšie k tempu 4:00, predbieham tých mini pár bežcov a postupne sa pretláčam bližšie na dostrel tej druhej babene. čejsing rebits, to mi beží hlavou, dostihnúť ich… ale nie je to moc skoro?, tento drtivý silový nástup vyše 12K pred cieľom?… kurňa, fakt ma začína pichať v boku?… no hej, ok, nedrť teda 4:00 pace, spomaľ, dýchaj… no, a tak začína up side down. beh na hrane. pulze na hrane 160. nohy na hrane že začnú mať fakt dosť. pichanie v boku že začne byť limitujúce. tá druhá babena predo mnou stále 200 metrov…
ale dobre. už sa blíži centrum mesta, je to kilák 37, kedy sa začínam USMIEVAŤ, teda začínam mať dosť, šklebím sa a kurrrrva bežím, ešte päť kilákov, to dáš!!!, čo ťa čaká doma?, to napa valley víno, tak davaj!, asi bude aj personal best…
trať má spoločné kiláky 15-20 a 37-42, na tom pätnástom si vravím uau keď budem mať päť kilákov do cieľa to bude. a teraz to tu je, kilák 39 už len tri do piči!, už dobojuj!, ale hlava už nemá košické grády, už len drží maintenance, tie dve zajačice už nedobehnem, nech, finále tak šupaj!!!
dobeh do cieľa je tip top. hoci dlažobné kocky ale nech. už bežím čo to ide, nohy na hrane kŕčov, pichá pri srdci aj pod bránicou, ale odbil kilák 41 a pol a ja bežím vyhradeným koridorom uprostred centra a iba mažuretky mi tu robia spoločnosť, a potom povzbudzujúci ľudia za mantinelmi, juj toto si náramne užívam, „komáááááán!!“ na nich kričím a rukami rozhadzujem k tučnejšej podpore ich tak vyzívam, presne tento moment bol súčasťou mojich imaginácií čo ma hnali dopredu pri ťažkých tréningoch, ako finálny výstup všetkej tej driny, odmena par excelance, interakcia jak sviňa, ja pomaly na padrď ale cieľ už predo mnou…
a tam pri tom dobehu keď vidím cieľový čas zrazu, mi tak preskočí mojou zhýčkanou hlavou “to až toľko?, taký čas?, ja že to bude lepšie”:-)… veď záver nech 800 metrový dobeh v tempe pod 3:40 dávam, no ale nech, stále to je PB:-), tak mi to zrazu dochádza a potom na hrane cieľovej čiary ZATÍNAM BICEPSY A REVEM REVEEEEEM a stláčam stopku na garminoch, a keď zrazu náhle nebežím… tak je to … čudné
a zisťujem že sa motám… tak na hrane či sa nezosuniem na zem… tak si radšej sadám, a dychčím… ježiš ako som ja kráááásne v piči vybaveý…. zdravotník mi vodu ponúka po chvíli… stávam a kúsok sa hýbem… motá ma znovu… čakám na žltého a modrého ale stále nie sa. iný ujo nás posúva ďalej.. medajle nebudú, včera došiel mail že meškajú a dojdú poštou, nuž… nejaká lavička tu je, opierame sa s jedným típkom, berlín personal best dal 4 týždne dozadu, no tak ja zas 3 týždne dozadu…
o 50 sekúnd rýchlejšie ako košice. z 2:56:21 na 2:55:30. dva časy za tri týždne pod 3 hodiny. kolotoč kúpim…
a potom je tu tá fotka borcov na moste snp na čas 3:15…
neviem. tak ide život. cieľ nie je tam kde štart, cez dva kiláky kráčam po dobehu k hotelu a k autu a k mobilu a k žrádlu, a mne toho veľa hlavou teda nejde. iba taká nazval by som to prirodzená spokojnosť. také, že this is the life, THIS IS THE ROAD… áno, presne, iba to, že toto je cesta, nič viac.. kam až pôjde? – kam bude treba, kam sa jej bude chcieť…
jozef, tretí do partie nás najbližších bežcov píše, že je tu teda méta, že maratón sub tempo 4:00, to jest čas 2:48, to je teraz vraj moja méta. asi hej. som pár metrov od hotela a vidím na odľahlom mieste típka z maratónskeho sa prezliekať. podľa mňa nemá pod 60, na hlave čapicu s nórskou vlajkou, značka auta však rakúska, ako bežal? – že 2:49… dejú sa veci v živote náhodne, alebo lebo taká je cesta. mal som ja vôbec s týmito kulturistickými svalmi kedy bežať maratón a takto?…
storka končí. to be continued…
p.s. že vraj štvrtý v kategórii M45 v medzinárodnej konkurenicii. výhoda to pokročilého veku… celkovo medzi mužmi pozícia 43.
no a čo:-)
