to nie je moje nedokončiť veci, minulý rok skončil pokus o štefánika na babe po 83K, je na čase stať sa finisherom. i keď zase sám, štefánik ultra, ak nerátam štafety, už neexistuje, škoda. na druhú stranu, sólo ultra má veľké čaro, teším sa
najskôr však treba na to natrénovať a tak trénujem a myslím si že zodpovedne, systematicky a celkom tvrdo. lanovku som zaradil významne do prípravy, áno je to blbá šlapačka, žiadny beh lebo tak je to strmé, ale presne tak je to aj pri zdolávaní zárub či iného karpatského 700 metrového kopca, a úplne najsamfasa sa na lanovke trénujú brzdené príkre zostupy, je očividné že najmä na prudkých zbehoch odchádzajú stehná a na nich mi odišli pred rokom. tak hold teraz to tak nebude, v tréningoch postupne dávam aj cez 2000 nastúpaných výškových a zároveň som na nohách aj cez 5 hodín, alebo som si len tak tréningovo dal 52K kamzík-baba-kamzík… myslím si že som dobre pripravený a vôbec sa neobávam nedokončenia, teším sa:-)
na štarte na bradle tak ako to má byť – dodržujem všetky nuansy pôvodného preteku, štart o siedmej večer, a trať do bodky tá istá, už mám na ruke mňamkové fenixy 7x, takže žiadne nabíjanie počas behu z powerbanku lepiacou páskou pripevneného na predlaktí, a s presnou trasou na displaji. nie že by som ju nepoznal už skoro naspamäť, iba na zárubách na skalách je jedno miesto neprehľadné, ale nakoniec sa mapa zišla, to však na štarte ešte netuším, akým podmienkam budem vystavený…
dávam Erike pusu a štartujem. prvý úsek do dobrej vody je najmenej záživný, už ho mať za sebou. ani medveďov sa už tak nebojím ako minulý rok, spievam si pomenej:-), kde tu blato, občas viac blata tak obchádzačky, bol taký premenlivý týždeň a občas je trať mierne alebo viac blbá a zdržuje, nie však až tak aby som začal pičovať…. po výšlape za brezovou sa beží väčšina lesom po hrebeni, pomaly sa zošerieva, čelovku ale ešte netreba. minulý rok som netrafil na priamo cez cintorín, mapa na ruke pomohla, otváram bránu a zatváram bránu, na spodnej časti znovu, zaujímavé bežať si to pomedzi hroby… rád vidím Eriku, zhruba tak o 5 minút skôr ako minulý rok
dávam banán, proteín s banánom, už nebudem experimentovať s makovou kašou radšej, i tak ale trávenie asi nie úplne ok, ešte na bradle ma prehnalo, hm… no nie som ja zvyknutý na noc začať bežať, systém sa mi chce pomaly ukladať na odpočinok a ja idem teraz proti nemu. no však mi to neskôr spočítal:-)
Ejka ahoj, vidíme sa ráno na babe, nočný support opäť na pleciach Dávida. vybieham do tmy smer záruby. tu na poli za dedinou a potom na začiatku lesa je to s blatom najhoršie, pár krát “piče!” odznelo keď sa mi hoky niekoľkokrát tučne zaborili do ťažkej masy. ale keď sa obúchalo to blato preč zisťujem že nohy stále plné sily aj do tohto prvého strmšieho kopca čo má asi 2K, bežať sa mi ho žiada a to veľa štafetárov ho vždy kráčalo, juj dobre!… nasleduje dlhá rovná či dokonca mierny sklon dole dlhá pasáž a ja si to šiniem v tempe pod 5:00, tak na pohodu, mňam, noc už v plnej sile, hoc ešte len začala
ešte jeden kopec ma čaká pred príchodom k zárubám, to bude cca tridsiaty kilák. prebehol – najstrmšú časť prekáčal – som ho fajne, ešte jeden rovný úsek zas viac rozbieham, keď
ej do piči čo to? – to fakt akože prvý vnem toho, že ľavé stehno predhlasuje budúce ťažkosti?, že svalovka a bolesť a kŕče prídu?, tak skoro?, po takej vyšperkovanej príprave? – ne néé, pojeb sa stehno, nič nebude, nekecaj a čuš!!, ignorujem túto informáciu a bežím ďalej. chvíľu… pridáva sa pravé stehno s rovnakou správou. ja to jebem, takto sme sa nedohodli!!!, či akože aby som mal zážitok a vedel som o vás najbližších 115K?.. no tak ok, tak teda kto z koho, vy škoďácke svaly!
ešte o tom neviem, ale toto je len prvý point, jeden z mnohých v túto noc, ktoré sa nemuseli stať ale stanú sa. asi aby som si pamätal:-). alebo inak, aby ma preverili čo som ja za človeka, a čím si viem či neviem prejsť
začínajú záruby, strmý občas prudko strmý nekončiaci stupák. ešte že je tu tak ticho a úplná tma tmúca, a tie kvietky biele keď osvetlím čelovkou, paráda romantická, občas mobil vyťahujem a fotím, toto mám rád tieto chvíle…. stúpam, pokračujem, kde sa dá tam bežím, stehná už beriem ako fakt, už ich budem cítiť každý jeden krok, progres bolesti je však minimálny a stále je to dobré. pevné nohy musia byť najmä úplne hore na exponovaných úsekoch, skalách, tu sa zdrbať by nebolo bohviečo. celkom držia nohy aj pri zbehu na bukovú, kde ma už víta Dávid. čas zhruba o desať minút skôr ako pred rokom
niečo zjem, vymením či doplním proviant, je tesne po polnoci, vyrážam na tretí úsek. ale hneď kúsok ďalej v lese po bradle druhý raz tráviaci systém zlyháva, hm. ok, stehná + trávenie zatiaľ, ide sa ďalej. na vápennú, cez deň sú z nej krásne výhľady, teraz v noci však najviac budú rezonovať jej skaly durch aj na chodníku a takmer nebehateľné úseky preto. ešte tam však len leziem, keď ďaľšia úsmevná správa – čelovka zas zlyháva
pred rokom pri výmene článku za druhý ten hneď začal blikať že končí a potom som dlhý zbytok noci sliepnil na zvyškoch svetla čo produkoval, takže poučený teraz pred štefánikom oba články nabíjam, nechávam hodiny svietiť, a opäť nabíjam, kontrolujem durch. a čo keď som online na trati a prvý hlási end?, no jasné druhý zablikáva prakticky ihneď. to je v podstate už iba úsmevné, už ani nebohujem nezúrim, ďaľší nový fakt nastal. a tak rozmýšľam, že tento lampáš inak výborný petzl jednoducho nemá rád náhradné články. že je tam nejaké defaultné kurvítko a ja s tým tak či tak nič nespravím. aspoň už viem, že úplne nezhasne až do rozvidnenia, len budem mať tak pätinu svetla k dispozícii, také malé nič:-)
a tak ani presne neviem, čo za oči to na mňa za chvíľu zasvietili z tmy, to nie je srna či srny, že sa zľaknú a zdrhnú, a či zajace pri zemi, tieto oči sú dosť vysoko tak 5 metrov odo mňa a len sa pomaly otáčajú ako pomaly do kopca bežím okolo. na jeleňa sú zas trochu nižšie položené, tak sa mi to javí. tak radšej kecám s tým tvorom nech si niečo nerozmyslí náhle. toto patrí k noci dnešnej, nech sa stále čosi deje. a deje sa za chvíľu zas
už som na vápennej a nohy už bolia celkom dosť, kurva drát. do toho sa v diaľke blyslo a zahrmelo. akože vážne?, búrka na hrebeni dokonca pri kovovej konštrukcii na vrchole?, blesky a medvede, moje dve obľúbené ingrediencie v prírode. no tak sa už celkom teším že konečne sa vnáram do lesa dole prudším zbehom…
a potom prvý raz rozmýšľam či nemám vidiny, alebo či kontaktné šošovky neodišli, nezahmlili sa až nepríčetne, lebo ja zrazu úplne zrazu fakt vidím veľké nič. nič nič takéto som doposiaľ nezažil, nie že hmlu, ale mlieko, čistý nepriehľadný cmar, nevidím najbližší strom!, ty vole kurva som až fascinovaný. keď dám ruku k tvári tak ok vidím, vidím na garminoch mapu, teda čiaru – trasu – a bodku že som na nej. a tak najbližšie asi dva kilometre pomaly kráčam dole, miesto svižného behu na ešte čerstvejších nohách, tu prudko pomaly kráčam na boľavých nohách a dávam bacha kam stúpam, ani na šlapy dobre nevidím, ale ok borím sa v napadanom lístí, tak to asi bude mierny žľab ktorým kráčam. brutal. až sa mi to páči:-)
a potom vychádzam z lesa na lúku a zas sa všetko zmenilo a zas viac tak, aby to bola čím ďalej tým náročnejšia skúška. odišla hmla, tak ako bola tak nie je. už dosť odišli nohy, teraz ich cítim fest. a odišla mi voda, minul som, nečakal som. myšlienky na minuloročnú dehydratáciu a všetky bolesti s ňou spojené sa mi vyjavili. a potom jak raketa mi do hlavy vletela šupa že Milo jeb na to, zabaľ to v sološnici, toto už nedáš a nemá to zmysel, fakt to nemá zmysel. kilometer 58
neviem odkiaľ prilietajú tieto rakety a úplne v hlave že vybuchnú a sú také intenzívne že ovládnuť ich je takmer nemožné, pomaly sa rozbieham smerom do dediny a už to kurva bolí a vlastne už viem že končím. taký som celý polovypnutý nevnímavý, že som aj odbočku v dedine k Dávidovi minul a nadbehol si asi pol kiláka. asi na to, aby som zistil, že keď dlhšie bežím, ešte to beží…
a tak pri dobehu k Dávidovi ako prvé hovorím “človeče, už som mal v hlave že som skončil, rozjebaný som, ale pokračujem”… zvláštne tieto stavy, ako som bol pokojný že finíto, teraz mám v sebe úplný kľud že idem ďalej. štandardné procesy, lúčime sa, po chvíli sa boľavo rozbieham miernym kopčekom cez dedinu zas do lesa.
a až teraz začne žúrka. o chvíľku
z lesnej asfaltovej cestičky do kopca odbáčam už do úplného lesa a v tejto dlhej strmej časti prechádzam do chôdze. a ja začujem prvé vtáčiky prebúdzajúce sa, les začína švitoriť a je to také… pekné, príjemné, také prepojenie na prírodu, všetko sa zobúdza a ja som toho svedkom, pokoj mám v sebe, mier v duši. do toho les pridáva ešte jeden hudobný nástroj – poprchať začína, väčšina končí na lístí vysoko nado mnou a tak pekne to šumí, kde tu ma ovlaží kvapka čo sa jej podarilo preniknúť až ku mne dole, toto je žitie tu a teraz v mňamkovom svete presne se vším všudy, aby som to celé silne preciťoval a prežíval, vrátane už stále prítomných telesných bolestí, dopamínová intenzita na taký pekný spôsob
tento mier však začína postupne viac a viac narúšať silnejšie a silnejšie prenikanie kvapiek až ku mne, les naberá na zvuku a prechádza až do hučania, na mňa už v podstate dosť prší hoci som v celkom hustom lese, uvedomujem si, že mimo lesa by toto bolo označené ako silný dážď už. úplne mierne šero sa prestalo rozsvecovať a opäť sa to všetko norí do tmavej pochmúrnosti, tento deň sa nechce začať
vychádzam na hrebeň a mňa za chvíľu čaká odbočka na vysokú, bežím už po úplne premočenom teréne, aj v tráve mi to čľapká, zároveň sa mi odkrýva trochu viac okolie a to poznáš ten hustý dažďový opar bez narušenia vôkol že toto pršať neprestane. liať
vysoká je top level. btw vôbec ju vlastne nemusím, je to zachádzka 3K na vrchol a 3K dole z vrcholu, škaredý vrchol, ale tak velí štefánik ultra trasa, ani vôbec neuvažujem nad tým že by som tam nemal ísť. chvíľu lesom ešte po úpätí hory, už sa na mňa však valí voda teda dosť, nohy po členky väčšinu času už v prúde za tučného šera, čelovka takmer nesvieti ale zíde sa aj to mizerné svetlo, lebo keď nevidíš chodník zaliaty tak sa orientuješ podľa pár odraziek na stromoch.
a potom prichádza samotný masív vysokej, strmší chodník po strmom úbočí, podkladom je lesné stále viac a viac bahno, šmýka ma to dole či do strany, je to pomalšie ako turistická chôdza, na dvoch miestach pri najstrmšom výšlape ma to zosunulo nekontrolovateľne dole tri metre, ako na lyžiach to zjazdujem v hokách a zachraňujem sa o strom na ktorý som dočiahol
na forestovho kapitána myslím, ako na jeho lodi bubagam v búrke na sťažni na boha vykrikoval že davaj rozdáme si to kto z koho!, ja to tu mám v takom malom, tak ešte viac ma vodou sťahuj z kopca, ešte viac lej, nezastavíš ma ja sa hore dostanem kurva!
a aj som sa. na kosť premočený, že foto nejaké spravím si konečne. dochádza mi ako tu fúka a ako mi začína byť dosť intenzívna zima, fú, svaly krehnú, zuby mi už dávno nedrgotali, rýchlo odtiaľto preč v ústrety šmýkačke smerom dole. zostup je taký pomalý aký bol výstup, toto už nie je trailový ultra beh, ale o čas mi už dávno nejde, na to sa stalo príliš veľa všeličoho:-)… dole v lese konečne, na chvíľu zastavujem, to fakt?, teraz prestáva pršať postupne?, to trvalo aby som si to čo najviac užil tak?… že si vyberiem už muziku z batohu nech pookrejem, ale je mi taká zima a tak sa trasiem že nie som schopný používať jemnejšiu motoriku aby som to sprocesoval, jebem na to a radšej sa rozbieham ďalej nech sa čo najskôr zahrejem
jednou zaujímavou externalitou tohto studeného monzúnu je to, že mám úplne studené a mokré stehná pod mokrými šortkami, a chladenie výborne znecitlivuje bolesti nôh, takže ja som schopný ďaľšie kilometre aj do mierneho dlhého stúpania bežať
a zas mám v hlave žúrku. teraz už aj s hudbou. kurva akým kontaktom s prírodnými malokarpatskými živlami som si prešiel, vlastne to bola úplná paráda, dobre mi je zo seba, nezložil som sa, kilometer 80, už na 58 som skoro skončil, a teraz? – há, myšlienky na koniec nekoniec nie sa, len tu teraz som bežím a čo bude to bude, ale teda z takejto parády ja teda fakt nemienim vystúpiť!
tesne pred babou sa už telo celkom zahrialo tak aj ostré bolesti intenzívnejšie nastupujú, ale tak vravím si, teraz si oddýchnem prezlečiem úplne všetko do suchého, najem sa, taký zrelaxovaný zresetovaný pobežím si ja ďalej juj dobre bude… ahoj Ejka, tak oné, taký som mokrý celý. jasné pokračujem, hlava na porádku. na kamzík dojdi, ale máš dosť času, akože aspoň 4 hodiny, veď to je 27 kilákov a už to nebudem šprintovať:-)
no človeče, pol hodinu mi trvá celý proces – prezliecť – len trojuzlové zabetónované šnúrky rozuzlujem celé minúty – najesť, proviant vymeniť… inak sranda že na babe som bol v cca rovnakom čase ako pred rokom.. a teda dávam sa zas do pohybu
kurva ale, no, tak toto neni už dobre. aj chôdza už škaredo bolí. hovno, to rozbehám postupne zas veď. na konské hlavy som sa vydriapal a skúšam sa súvislejšie rozbehnúť, sa tak trochu pretláčam s vlastným organizmom, a tuším začína chápať že som dosť vzpurný a že na mňa musí pritlačiť, tak pritlačil – najskôr mi opäť odpálil trávenie, náhle a intenzívne až bolestivo ide von asi celá noc. to dlhšie čupenie mi už celkom rozvrátilo nohy a poloha v stoji už nie je dobrá, nie to beh. ale ešte skúšam
tak mi prikuruje viac – také nejaké čudnosti sa mi začínajú diať – pocitovo ako by sa mi sťahovali vnútorné orgány, že sa zmršťujú a zároveň nejak trú o seba, zvláštne keď ťa bolia vnútornosti, do toho hoc už teraz pijem málo začínam oveľa viac močiť, obličky čo to?
ono je to tak, jedna vec je radosť z behu keď ťa nič nebolí. potom je tu námaha, ok. potom bolesti svalov či dýchacej sústavy spolu s veľkou námahou, stále ok. a potom je tu utrpenie. aj to by ešte šlo, ale už nie, keď máš strach. a ku mne teraz dorazil – nedodrbávam si už telo?… toto mi vyplo hlavu, na rázcestie 5K po babe mi to príde ukrutne dlho, volám Ejke – Ejka, na kamzíku skončím, už to nie je dobre. ok. o asi polhodinu volám znovu – Ejka, už to je zlé, do rače z bieleho kríža je to bližšie ako na kamzík, príď prosím tam. ja mám ešte tak 12 kilometrov, potrvá mi to ešte dosť dlho, neponáhľaj sa
až na kríž je to pokus o indiánsky beh, vždy aspoň chvíľku, bolia ma už pichavo aj všetky spojivá, väzy a šľachy na nohách. čas sa vlečie, ale zároveň prišiel aj pokoj, keď som už učinil rozhodnutie. a kríž sa blíži a na ňom lahodné pivo, tak sa naň teším. sadám si tu na lavičku a vychutnávam si ho i v nádeji, že mi aspoň trochu znecitlivie ubolené telo.. náhodne sa tu Marek s kamošom na biku zjavili, tak vyvaľuje oči odkiaľ idem a kecáme, na jeseň sa na maratón chystá
tak, time to last move
sú to zhruba 3K a kúsok a stále dole a celkom strmo, to by malo ísť. no, ono už to asi ani taká že lokalizovateľná bolesť nie je, pri každom kroku ma pichá priamo kdesi v mozgu… rozbieham sa však čo to dá, rozumej ako šašo kulhám šesťkovým tempom a rýchlejšie to nejde ani bohovi, ale bežím to súvisle celé dva kiláky
a potom mi volá môj Kubo že spolu s Ejkou sa už blížia, a ja prechádzam do chôdze a do plaču, kráčam a revem, len tak, nekontrolovateľne nahlas, že čo to mám za sebou že čo som vydržal všetko, že ma majú radi……
intenzívne silné emočné zakončenie tohto dobrodružstva. end of story
myslel som si že som mal skvelý tréning na ultra a teda zjavný výstup je že moje telo na viac ako 100K nie je uspôsobené, tak nejak geneticky. dal sa však so mnou do rozhovoru jeden skúsenejší ultráč a vysvetľuje mi, čo to je natrénovať na takéto čosi
a technicky vzato – týždeň sa dostávam z najhroznejšej svalovky na stehná akú som kedy zažil. týždeň mi odpúchajú najmä oblasti členkov do prirodzenej podoby. to mi však nebráni na tretí deň po behu dať si 100K na biku, a strašne rýchlo mi ušli oproti 100K ultra:-)
good to know. takže zas som už nabudený. ale o rok na jar už nie ďaľší takýto sólo pokus, ale už aj bežci, spoločnosť – Lazová stovka sa mi páči, 105K pretek v okolí Myjavy – teším sa:-)
