každý jeden môj beh tréningový, hoc aj kratučké 5 kilometrové rege má svoj zápis na garmine a strave, je to taký rituál urobiť si zápis behu, položiť na “papier” pocity a myšlienky, aj také nejaké vzdanie úcty aktivite a zároveň je to studnica informácií, aj po rokoch sa môžem vrátiť k akémukoľvek obdobiu bežeckému a zobrať si z toho čo potrebujem, totiž ja tie svoje zápisky rovno práskam do excelu, už jedenásty rok, každý riadok je jeden deň, nejakých 3800 riadkov už mám, aj každý stĺpec má svoj účel, typ tréningu, pace, time, heart rate, kind of intervals, … a v komente celý koment k behu. potom len stačí myškou kĺzať po riadkoch a objavuje sa mi tam čo som prežíval keď som vtedy bežal, 9 rokov dozadu či včera, je to taký môj poklad. a mnoho sheetov a každý má nejaký účel, jednoducho postihnutý som behom dosť:-)
ale prečo to píšem – uvedomil som si že veľa, mrťe veľa, dokonca takmer každý, za posledné dva roky, má odkaz na moje vlečúce sa zranenia, teda zdravotné problémy. nie 100% zdravotný stav. bolesti. hranice a limity, obmedzenia. a že už je toho kurva moc a vlastne už to môže byť otravné. byť otravný je na hovno a to sa mi bridí, moje neni vyplakávať, a napriek tomu tie zápisky sú mnohočastokrát o bolestiach, piči. už ako by som o tom nechcel písať, ale zároveň ma to determinuje, všetky moje výstupy v tom ako som zabehol aký beh. zjavne zdá sa mi stále záleží na tom ako som ako bežec vnímaný, čo je zase zistenie na hovno. viem že tento aspekt behania sa vytráca, začínam mať tieto okolo čo a kto a ako viac a viac na háku, stále to tam ešte ale je, reliktnejšie ale je. možno je to spojené aj s možno prehnaným a pokryveným sebaobrazom, že stále môžem byť pre niekoho bežeckou inšpiráciou, a teda môžem byť užitočný, a teda je málo vecí v živote viac dôležitých, ako byť užitočný pre druhých, a preto sa zrejme bojím, že ak začnem behať na nič, prestanem byť užitočný. alebo aj také niečo, že sorry guys, nedarí sa mi byť rýchlejším teraz, neposlúžim vám, mrzí ma to… takže do zápiskov vkladám často info o mojich problémoch, čo som si sám spôsobil dva roky dozadu jedným ujetým zrealizovaným nápadom
na druhú stranu, keď si to tak zoberiem tak posledné dva roky behám s bolesťami a bez progresu v časoch ale zároveň stále behám a chcem, a nezapichol som to, a tak neskromne, kľudne aj toto môže byť inšpiračné, takže by som sa na tieto preslovy už mohol vybodnúť a konečne začať písať o tohtoročnej Valencii:-)
jedine že som ju chcel písať bez prepojení na moje limitácie, nech nepôsobím ako Milo Lazaret, ale zisťujem že to moc nepôjde, a vlastne že to je tu a teraz stále to čím žijem. teraz mi napadlo, kedysi dávno som čítal knihu čo mi dosť prevrátila dovtedajší život naruby, dan millman – cesta pokojamilovného bojovníka (odporúčam), každá nová hoci aj úplne zlá životná situácia, poskytuje perspektívu kamsi sa posunúť. moje slová, nie posolstvo knihy. aj tieto moje zdravotné limity ma hodne posunuli. jednak – prechod od top formy s top časmi smerom k spomaľovaniu už som absorboval a už sa z toho nezosypem, už som tento proces prijal, dokonca sa dostáva na rovnakú úroveň fascinácie akou bol progres:-). a tiež, každý jeden takýto “zvrat v očakávaní” – teda napríklad v tom že sa tento rok zlepším, a teda že očakávanie sa neudeje, má priam katarzný účinok na prinášanie pokoja do života. vysvetlím:
nastavenie po Košiciach za 3:03:01 bolo, že mám 8 týždňov do Valencie na zlepšenie sa a dobrú prípravu, lebo KE som absolvoval s tým, že keď to začalo byť suffering, rozhodol som sa neísť na doraz, práve kôli Valencii. a tiež prvé 2 týždne prípravy na Španielsko boli jemnejšie, minulý rok som do toho skočil po hlave a keď to začalo neísť, dosť ma to rozhadzovalo. teraz nie, pekne easy, žiadne tučné tempá či intervaly. po dvoch týždňoch začínam viac stláčať plyn, a ulalá, hamstring zdá sa absorbuje viac ako pred rokom, ide to, pôjde to. jedine že by nie:-) – nasledujúce 4 týždne sa potom stalo hodne toho, čo nečakáš – po jednom tréningu v nových teniskách sa budím v noci na ukrutnú bolesť ľavého priehlavku, neviem stupiť na nohu, vynechané dva tréningy, a potom jakbysmet to prešlo, nechápem. po pár dňoch, v iných starších teniskách, s asi vychýleným dopadom chodidla ma začal tučne bolieť pravý vonkajší členok, ďaľšie vynechané tréningy. po týždni a čosi zase ten priehlavok, tú noc skoro nespím taká je to bolesť, a trvá o deň dlhšie, s Valenciou som už dosť rozlúčený. navyše jej samotnej sa prihodila spúšť, tie záplavy s vyše dvesto mŕtvymi to je strašná rana pre mesto, v nedeľu tam padol svetový rekord v polmaratóne a v utorok dva dni na to tam ľudia zomierali v autách cestou z práce domov, bolestivé je to sledovať… tragikomické je potom sledovať oficiálnu fb stránku Valencia maratónu, kde oficiálne je len krátke vyjadrenie že organizátori spravia všetko preto aby maratón bol a potom sa odmlčia, aby prenechali priestor množstvu viac a viac nervným bežcom čo sa domáhajú odpovedí či teda yes or no. iste, aj sa im nečudujem, booking im stiahne platbu za hotel za deň či dva, majú mať ďaľší 30K ťažký beh či nie, atď, ale to je fakt to okolo čoho sa točí vesmír?… ja trénujem ďalej, už len zo dňa na deň, zas a znova, už neriešim či mi zas niečo odíde či nie, či vynechám tréningy, či sa vôbec uskutoční samotný maratón, from one day to next one, flow, tak plynie život. myslím, že už sa mi stalo dosť vecí, aby som sa prestal zaťažovať tým, čo jednoducho raz nejako bude, a keď bude, tak bude
potom príde týždeň a čosi pred, oficálna správa že maratón bude. ja dobehám ešte tých niekoľko, i dosť náročných behov, s členkom čo ľadujem posledné 3 týždne a masťami natieram, s hamstringom čo ma nevypína pri ťažkých behoch ale pripomína sa mi, a s evidenciou toho že december nedecember, v deň Dé bude na mieste činu pre mňa pri dobehu s dobrým časom nezlúčiteľných 20 stupňov celzia:-)… but no stress, takto to je, prijmeš alebo iba budeš pičovať há?. ono je to tak, že rastie sa potichu…
tentokrát sám bez Ejky, s ňou zas iné EU mesto niekedy. ale zas nie tak úplne sám, kamarát bežecký Jozef vie o svojich dvoch kamošoch Jožovi a Braňovi čo tiež bežia VAL, posiela mi ich foto a že chalani chcú ísť tiež na sub 3 čas. zjavne Jozef posunul im aj moje foto lebo v letiskovej viedeňskej hale ku mne smerujú so širokým úsmevom ako by sme sa poznali už od dôb antických:-), a tak to aj vypadá celý tento víkend, celé Expo s nimi, aj opäť cestu domov, to je ako keď hulíš a ideš na cigu a tam je ďaľší na cige a hulia a kecajú, vždy kecajú lebo asi ich niečo spája a ani si to neuvedomujú, tak aj bežci vedia kecať a vedia hodne a veľa veľa kecať:-). a dobre je
let fajn, kedysi som nemohol lietadlom vôbec, strašný stres že jebne, teraz už istý čas pokojne, knihu čítam, Zelenskyj, jeho výťah do prezidentského úradu a ruská hrozba a potom reálna invázia, široký backround pohľad do zákulisia, uf, let pri tom trvá nejako krátko. btw putin je zakomplexovaný aparátčnik zmrdy najzmrdanejší vrah hrdlorez hitlerovec stalinovec, teda tej úrovne. máš iný názor tak mi daj vedieť, porozprávame sa o tom
na expe mrťa bežcov, 36 tisíc nás bude zajtra v uliciach sa radovať i trápiť. vystáli sme si rady, dostali sme štartovné čísla, kúpil som si gély čo som zabudol doma, a aj na hotel sa mi podarilo dostať. a dnes to nebolo len tak, ak v 800 tisícovom meste nejde metro, stále kôli záplavám, je to cítiť. zvyšok večera s vyloženými nohami konečne, vyše hodiny hľadám spôsob, ako sa dostať na druhú stranu mesta ráno na štart, tie ich public transport appky to je strach a hrôza… plus, zisťujem že nemám zicherky na štartovné číslo, že to som si mal na expe pýtať:-), no tak si pýtam od náhodného zjavne bežca v hoteli pred výťahom, a úplne nečakane, má:-) – prvá kríza vyriešená. druhá prichádza v noci – budím sa na ohlasujúcu bolesť priehlavku, zjavne že akože sranda musí byť do poslednej chvíle. a tak zvyšok nedospatej noci v polovedomí prekrvujem oblasť kmitaním palca up & down. akože nepostaviť sa na štart lebo neviem stupiť na nohu tak ako pár razy posledné týždne, to už čo by bolo, teraz toto ráno, tu…
ok, nakoniec sa bolesť nerozvinula, poďme bežať. lebo podaril sa aj ranný presun cez celé mesto aj obmedzený rozklus vo vyhradenom priestore medzi štartovnými koridormi, nie je to žiadny súvislý 2-3K rozklus s rovinkami, ale iba taký prdík medzi stromami na nádvorí domov spolu s x ďaľšími bežcami, anyway cítim sa veľmi dobre, good. prvá vlna elite plus tí pod očakávaný čas 2:50 štartujú za tónov nejakej pre mňa nerozoznanej vážnejšej hudby v čase 8:15, minuloročná metallica sa mi ľúbila viac btw. a o 10 minút druhá vlna bežci 2:50 – 3:00 s očakávaným dobehom a ja medzi nimi. bum, a už to jede…. čísla: cez 36 tisíc bežcov dokopy. niekoľko vĺn, v tej moje tiež tisíce. Valencia je najrýchlejší maratón na svete, percentuálne najviac sub 3 bežcov dobehne práve tu a dnes. v NY sú to asi 2-3 percentá, tu okolo 20. najviac na svete. znamená to to, že všetci úplne všetci okolo mňa točia sub 3 tempo 4:15 per kilák. navyše, hoci som sa zaprisahal po Košiciach dva mesiace do zadu že s pacermi už kurva bežať nikdy nebudem, ocitajú sa hneď pri mne či ja pri nich, a to ti je teda masa mäsa tučná, pri nich ešte extra zhustená, ten synchro tlkot tenisiek prvé dva kiláky vnímam ako rachot, ako orchester, umocnený plecom pri pleci, stovky a stovky, človek milión jozef mak znovu na scéne:-)
piči ale, dnes nebude dobre. na štarte už 13 stupňov, digitálna tabuľa tesne pred rozbehom sa mi vysmieva s tým údajom. spomeniem si na minulotýždňovú Tomášovú nedeľu vo Florencii s štartom pri teplote 6 a dobehom pri teplote do 10, kde konečne po rokoch pokusov a snaženia dal sub 3 krásnych 2:58:58, a ja mu závidím tie podmienky (a prajem ten čas). iná digitálna tabuľa na kilometri 5 ukazuje už 15, to je na depresiu:-)… ešte viac na depresiu sú moje otáčky motora, už som nad 160, dnes to bude veľmi zle zjavne. paceri sub 3 odo mňa 3 metre, potom 10, sme tu hlava na hlave, zákruty náročnejšie ale plynulosť funguje aj v kritickejších okamihoch, potom na 15 metrov zdrhli, na 20, … myslím že bežia dosť pod sub 3 tempo…
občerstvovačka na 10K, štvrtina behu pomaly, tep nad 165, to už je len rýchla cesta k vypínačke, myšlienky až také self trýzniteľské, uvažujem či to nezabalím. že to picnem nejakou skratkou k štartu a že no a čo. lebo už viem že dnes dieru do sveta neurobím, je štvrtina behu, už som v červených číslach, a mám kúsok od terminálnych čiernych, na hovno mi je, tempo 4:15 sa drží už len ťažšie a ťažšie
čiže telo hlási že dnes sub 3 ani náhodou a hlava to klincuje. a potom sa blížim ku kiláku cca 13, a sa ti mi nejak začína vyprázdňovať myseľ. myslím že je to tým že som nakoniec prijal rozhodnutie že nezdupkám a dokončím tento maratón ako všetky čo som začal doteraz, že som ich aj dokončil, neni jeden čo by som skrečol. mám to pri plankoch, nikdy som nepodliezol čas čo som si povedal že zaplenkujem, ani časy nad 10 minút, ani čas nad 30 minút. nečítujem planky nikdy a nečítujem maratóne a bodka. second – na kilometri 14 za zákrutou touto minulý rok stála Ejka a my sme si tľapli. virtuálne ju tu vidím, usmievam sa. mi ti to nejak vlialo krv do žíl. od zákruty na kilometri 14 mi to začína bežať ako z učebnice – zjavne i pre to, že fenixy na zápästí už vnímam iba ako dekor, už iba ako pípač kilometrov, čo si vždy kuknem. a čo ma od 14K do 22K bude prekvapovať, lebo bežím strojovo v tempe 4:10-4:11 teda uspokojivo pod čas 3:00 a to bez toho aby som pozrel na smart watch. čo je fascinujúce samo o sebe. I love this run, že by to bola dnes predsa len šupa?, už tu nie sme plece pri pleci, už sa dá i predbiehať a teda i začínam, som na vlne a užívam si to, nohy sú stroje, srdce je stroj, teraz som majster sveta!:-)
polku pretínam v čase 1:29:46 (mimochodom kedysi bežať polmaratón pretek pod 1:30 bol môj sen:-), teda sa mi podarilo vrátiť sa po prvých zlých 10K na čas pod sub3, hoci len tesne. ale good. ešte chvíľu good. kilometer 22 pípne ešte pekne pod sub 3, ale ten s číslom 23 už iba presné tempo sub 3 teda 4:16, pričom námaha neklesá, naopak, rastie. ok, nová realita, zdá sa že dnes to predsa len šupa nebude, odteraz sa bude zrejme už len spomaľovať. akurát sa chytám jedného típka čo ma predbehol, vyzerá že ide strojové flat tempo, no, asi len kilák, predbieham ho. neskôr on mňa, zas sa ho držím, potom zas pred neho, a zas on predo mňa, niekomu tu kolíše tempo zjavne, a možno i mne, garmini nesledujem už hodinu a nebudem až do konca, je dosť možné že začínam mať malé výpadky v strojovom tempe, a následne sa k nemu chcem vracať. minulý rok presne tu niekde okolo kilometra 28 začala prichádzať kríza, na méte 30 ma predbehli sub3 paceri, chytil som sa ich, a následne ma vyplo na 32K na občerstvovačke, a potom už len striedavo pobehujem a kráčam až do cieľa. dnes to tak nechcem ale začína sa to javiť tak, že ma ešte čaká dosť náročný fight… inak, pozrel som si teraz aké som mal tepy počas maratónu – fascinujúce je že napriek vzrastajúcej teplote a pokračujúcej námahe mi po méte cca 12-13K mierne klesli od 165 smerom k 160 – to je ten úsek kedy som bol neporaziteľný. priam nepriestreľný:-), a od 23K mi začali narastať nad 165 a už neklesli, a ako som písal, nad 165 to je u mňa cestička vydlaždená priamo do pekiel. až sa čudujem takto spätne, že som na tom vedel ísť až do konca
anyway, k 32K občerstvovačke sa blížim stále v bojovom naladení odchádzať čo najviac minimálne až do konca, hoci nohy teda už bolia dosť, čiste svalovo kvadricepsy, inkriminovaný hamstring tesne pod sedacím svalom už bolí dosť a ťahá ale nekrývam ešte preto, členok tiež vnímam ale zatiaľ mi v ňom nič neruplo ani ostrá bolesť sa neobjavuje, na druhej nohe mi ťahá šlachu pod lýtkom a začínajú ma omínať aj šlapy, no jednoducho od pása dole si so sebou začínam vliecť nejaké pokazené čosi a to na každom kroku:-) a do toho sa vynorili spomienky ako som tu na 32K zastal. a ako kurva náročné sa bolo rozbehnúť. tá túžba teraz čo sa náhle náhle vynorila, zastať, je tak naliehavá a drtivá že mám od vyhoveniu iba hranu noža, iba milimeter, takmer nič. lákanie do pekiel je neskutočné… a možno táto veta – do pekiel – mi spúšťa rácio že Milo fakt keď zastaneš teraz, už sa nerozbehneš. lebo až keď zastaneš zistíš, aké máš úplne dojebané nohy. to je tá krása maratónskeho behu, pozeráš na eliťákov ako dobiehajú vo vesmírnych časoch akoby sa ani nechumelilo, ale vzápätí ako dobehnú takmer chodiť nevedia – ako to dokázali potom tak bežať?, no, takto, rovnako – viem teraz ešte bežať, chodiť by som ale už nevedel:-)
od 34K až do konca je to vyslovene bojové pole, strácam rýchlosť lebo moje nohy prestávajú fungovať, svaly kvadricepsov mi dávajú posledný warning – ak pritlačíš, v tú ranu ťa vypneme, pôjdeme do kŕčov a ty pôjdeš k zemi, ľahneš tu. ok ok, klídek, nejdem pritláčať, ani nemám už z čoho. ale oni sú kurvy ako putin, nestačí im ústup, chcú viac, menia taktiku – na pritláčanie zabudni, teraz spomalíš, lebo ak nie, pôjdeme do kŕčov a ty tu ľahneš, pôjdeš k zemi na isto, rozumel si? – a ja na toto nemám zbraň, tempo mi klesá postupne k 4:45, najpomalší kilák je 41 v tempe 4:50, s pulzami však stále nad 165. posledných 8K mám teda dvoch súperov – kŕče za dverami na ubolených nohách a stálu túžbu zastať, aspoň na chvíľku… kritické sú občerstvovačky, i tá na méte 37, ne ne né kurva, bež!, zober fľašu, polku si jebni na zátylok a chrbát tak ako na každej jednej od piateho kilometra, tielko ti síce sťažie ale aspoň chvíľu chladí, tabule už dlhší čas ukazujú 19-20 stupňov, toto nie je počasie na mňa ani trochu. no ale bež
tak moc sa už teším na cieľ, už chcem stáť… ale už viem že to dám na poslednom kilometri a pol, je tu horda ľudí a zúžená trať, občas ma tu zo zadu niekdo sepáli, zjavne sú to borci z vlny 10 minút za mojou čo majú stále mrťu síl a finišujú čo im to dá, závidím im, aj takí dnes dobiehajú. dnes je však oveľa viac tých, čo posledné kilometre už bežať nevedia, práve od občerstvovačky na 32K ich mnoho rieši kŕče, stoja i ležia, či sa snažia aspoň kráčať. aj pacera sub 3 vyplo, predbieham ho asi keď je 5K do cieľa
a malý zjazdík briežkový dole na umelý kobercový modrý povrch nad jazierkom 400 metrov do cieľa docupitám a 200 metrov do cieľa aj čas uvidím, nemal som potuchy, tak ľaľa, tak to bude trochu rýchlejšie ako minulý rok, a tuším čas 3:05 v zbierke ešte nemám:-)… posledných pár sekúnd som si už dovolil byť odvážnejší a zrýchliť a vlastne tak odrbať kvadricepsy že há, to ste nečakali čo?, a keď sa nachystajú na radikálnu reakciu tak už ju vlastne nestihnú lebo ich zruším úplne lebo zastanem JA!, like a boss!, ha!:-). a tak je. čas 3:05:01. v KE 3:03:01. sranda veliká, až na to, že sa to posunulo opačným smerom:-)
no, a ako som zastal, tak mi to nohy dali skutočne vyžrať. adrenalín klesol a zaplavila ma ostrá prenikavá bolesť. prvý krok neviem spraviť, zatackám sa, típek čo je tu práve na to ma včas uvidí a zachytí a podopiera. chytám balans a posúvam sa k boku kde si sadám opieram sa o zábrany a konečne nerobím nič len som. dlho len som. zatiaľ mi všetko, celý Milo kričí že teda pekne si sa dojebal, teraz ťa budem bolieť a dlho. nohy si si na kašu zdemidžoval, ale to ešte aj ramená?, to fakt?. taký ovisnutý a spľasnutý tu som a len pozerám. páni tu je bežcov, pozorujem ich tváre, niektorí sú v extáze úplne naspídovaní zjavne s PB vo vrecku a výkrikmi yes!, yes!, niektorých berú záchranári bokom a po pár si hlasno razia cestičku s nosidlami ďalší záchranári. a najviac je tu takých, čo kukajú úplne bezprízorne, idú na autopilota, emócie by si sa v nich nedorezal, múmie…
Jožo a Braňo štartovali v nasledujúcej vlne, už by tu aj mohli byť ale buď som ich nezachytil v tých húfoch bežcov alebo sa tiež trápia, tak nejako vstávam a nejako kulhám s davom preč. prvej protein tyčinke sa mimoriadne teším a hneď ju žujem, i keď pomaly, nemám energiu ani na to. graving medaile, po bágel s vecami, a do obchoďáku cez ulicu, jesť jesť jesť, proste prežiť, ok tu nie je rada, mediterian vraj, hríbové rizoto je prvotná záchrana spolu s pivom, to je balzamom, vychutnávam si to že môžem robiť nič a len byť. po chvíli čo len som, dám priestor aj myšlienkam čo s načatým dňom, lietadlo letí zajtra zavčasu ráno, web odporúča dosť vecí, vyberám si jedno múzeum, sadnem že na bus čo široko obíde celé mesto a tak sa vyhne zavretým uliciam kôli behu, dám sprchu a vyberiem sa do centra. sranda však je že v polke poloblúku bus zastal a skončil – nejak som si to zle vypočítal, aj túto trasu maratón pretína:-). what now… som zase a stále hladný, hľadám cez trip advisor lepšiu reštiku s pizzou, na dobrú štipľavú mám chuť, jedna sa javí fasa ale tá je fakt až v centre a to je kráčačka cez 5K, na týchto nohách?
nakoniec som k nej predsa len došiel, lebo všetky predňou voľby sa ukázali ako slepé uličky, buď neboli tým čím mali byť alebo zavreté alebo alebo. ale už sedím a pochutnávam si na skvelej pizzi, ešte si ju primasťujem olivovým olejom a ďalšou chilli pastou a pri tom popíjam sangriu. a iba tak rozmýšľam. že teda čo to dnes bol za beh, aké mám výstupy, what next. čas 3:05 je 10 minút za mojim personal best, to sa javí na prvý pohľad ako také niebohviečo. napriek tomu v sebe vnímam ako hlavnú emóciu radosť. spokojnosť. je mi dobre pri vedomí čo o sebe mám, teraz ešte značne posilnené, že som bojovník… dnes som víťaz, tak sa cítim, z hovna som uplietol bič, od nie dobrej prípravy, cez pre mňa pekelné počasie, cez zdupkávacie myšlienky po štarte, až po nezastanie, a dobehnutie. a až potom prenechanie priestoru organizmu a bolesti. dobre mi je. aj sangria udiera do hlavy nečakane silnejšie a rýýchlo, zrejme kôli nahromadenej únave, dochádza mi. a tak sa tu priusmievavam. oproti mne si sadá bežkyňa, možno i staršia ale i tak podľa zjavu by som ju tipol na čas aj pod 3 hodiny, iba sa usmievame na seba iba s mini konverzáciou “satisfied?”, “yes”, “you?”, “too” – a tým bolo povedané všetko:-)
múzeum nakoniec nie, galériu obrazov si pozriem, cez najstaršie časti mesta, fotím trochu, užívam si to, mať navyše nepotrebných 15 litrov tak si kúpim takú výbavičku a cvakám o dušu až do posledných dní, ale i to raz bude – za trochu menej:-). teraz mi musí vystačiť iphone a teším sa aj z neho. až do bodu kedy som ho docvakal do nula percent a ňuňu sa vypol. a teraz babo raď ako a kade na hotel:-). ale nejak som to napokon dal, po hmate:-), asi tento bus, asi tu vystúpiť, asi tadiaľto kráčať ešte dosť ulíc, až pokiaľ som nezbadal siluetu čo už poznám. a konečne v polohe ležmo
ráno ešte mierne napäté, lebo no metro, ale podaril sa taxík o piatej ráno čo bola náhoda a náhodne aj s típkom z Manchestru čo samozrejme tiež bežal:-), na letisku už Braňo s Jožom a zisťujeme navzájom že spokojní sme všetci traja pri čom časy v tom rolu nehrajú, aj ďalší dvaja slováci čo bežali a dávame sa do reči sú spokojní, a možno v konečnom dôsledku skoro všetci sú spokojní:-), aj tí angličania čo po schodoch na letiskovú plochu nevedia zísť skoro že vôbec, toto by bol záber, lazaret na letiskových schodoch, x maníkov sa tu rehoce pičuje a náramne smiešne sa nejak posúva dole stískajúc zábradlie oboma rukami:-)
let do Viedne, hudba v ušiach, a driemoty alebo Zelenskyj. bus do BA, čafte Braňo s Jožom, fajnový výlet sme si zariadili. a ahoj Ejka, po mňa si prišla, nemusela si, ale hej dnes je celý deň iný ako mal byť, ráno na totálku pichlá vybavená guma a odťahovka, veci sa nejak dejú a očakávania sú nám v podstate vždy iba na dve veci. a cez obed po chalanov do školy a za chvíľu už je z toho zas normálny deň, iba že s jedným zážitkom do zbierky vo vrecku. dobre takto
and what next… no, žiadne prázdno, žiadne blues sa nekoná, hoci vlastne práve teraz skončilo jedno tuhé šesť mesačné obdobie návratu z bodu nula viac mesačného nebehania vôbec do bodu takmer dobrej kondície. hm, dobre viem čo bude what next. hoci už som si plne vedomý že toto takto už nechcem dlho ťahať lebo ma to začína stáť už viac i mentálnej námahy a takej, čo by mohla časom viac unavovať ako baviť, ale ešte tam vidím zdroj. ešte chcem. ešte mocne chcem, ešte ma to baví, ešte sa chcem namáhať a radovať sa z toho. tak pôjdem do toho. bližšie info pri ďaľšom zápise:-)
