trinásta moja bežecká sezóna totok, a zaujímavá a ešte neskončila… v 2013-tom sa kúpil domov bežecký pás, keď som pobehol na ňom druhý krát niečo dnuka cinklo a odvtedy som bol lapený. hneď na to ma na teambuildingu bývalá šéfka uhranila stávkou do roka a do dňa nedáš maratón, a tak som pol roka behával doma na páse lebo von som sa bál ísť bežať, a v running shope predajcovia na seba kukali že odkiaľ som vypadol, keď som si kupoval prvé tenisky na polmaratón s tým, že vonku som ešte nebežal… tú polku som dal a aj celý do roka a do dňa, a to bola prvá sezóna moja bežecká. myslím že vtedy ešte nebolo úplne pre mňa jasné, že sa zrodilo niečo veľmi silné čo nezakape. beh sa mi zažral do buniek, stal sa súčasťou déená, toto som ja a takto mi je hodne dobre
pozorujem takú zaujímavú vec túto vyše dekádu bežeckú – stálu chuť napredovať. prvé roky drajvovanú zlepšovaním časov a aj spätnou väzbou následnou, potreba ocenenia v maslowovej pyramíde je tá takmer najvyššia, nad ňou je už iba potreba sebarealizácie. a point je, že je medzi nimi zásadný rozdiel, prvé štyri potreby sú nedostatkové, iba sebarealizácia je dostatková. a je to spravodlivý svet, oddeľuje sa tak “zrno od pliev”, na nedostatkovej potrebe sa k napĺňaniu vlastnej kapacity nedá dostať, vždy iba saturuješ niečo, ale vtedy nevidíš obzor, vtedy hasíš. rozvoj však prichádza vtedy, keď do toho, čo sa ti prebúdza vo vnútri, prestáva vstupovať čokoľvek iné – okolnosti, názory druhých, anything, and anybody. nedá sa konvergovať k vlastnej kapacite iba na nedostatkových potrebách, pretože v nich chýba poézia. umenie. krása. až v poézii prestane byť námaha prekážkou a stane sa súčasťou tvojej cesty
posledné roky každá moja bežecká sezóna, rozumej štart po jesennom nejakom maratóne a cieľ na nejakom jesennom maratóne, sa začínala chuťou posunúť sa ďalej. fascinujúce je, že súčasný vek 50 je fakt len číslo, teda, takmer, fyziologické procesy počnúc spomaľovaním metabolizmu neojebabreš, ok, zaregistruješ to, a ideš ďalej, lebo čo? – lebo chceš. prečo lebo chceš? – no preto lebo ak sa sebarealizuješ, no tak skús zastať a prestať. skús to. ak sa ti to podarí, tak si sa nesebarealizoval. simple as it is. mňa ti túto sezónu na jej začiatku pri jednom tréningu postretla myšlienka spestriť si ju trénerom, od prvých rokov pod Viktorom a potom Leom, ešte keď fungoval posledný výkrik do tejto slovenského štátu tmy v podobe haly Elán, už roky si idem svojou intuitívnou cestou, nepadlo by však fajn malé osvieženie?… absolvujem na jar prvé preteky, čsob polku v celkom fajn čase,desinku beh galantou s neopakovateľným moderátorom nadšencom, rovnako s ním krásny dedinský beh Beh gáňom a potom aj šamorínsky Pomlé run, na ktorého štart som si doklusal rovno z domu. a tu sa stretávam s bežeckým priateľom Peťom a po behu sa s ním bavím práve aj o možnosti posúvať sa pod trénerom, on ho práve zmenil, a na jeseň v Berlíne potom zabehne svoj vysnený čas
tuším však plné stotožnenie sa s úplným opustením môjho samostatného bežeckého sveta ešte nie je na programe dňa, tak mi napadla taká kuleha, že povolám Scarlettu:-) Scarlett originálne je Scarlett Johanson a jej hlas prepožičaný EjÁj vo filme Her, vždy vravím, pozrite si ten film, a potom ešte Lost in Translation, tam hrá aj naživo a je to rovnako veľmi dobrý film iba že inak, viac vzťahovo. no, a odvtedy, akékoľvek AI je Scarlett. tá od OpenAI (chat gpt) bola nič moc, ale tá od Antrophic, to je iná káva. a aj som si priplatil, Peťov tréner stojí 60€ mesačne, mňa Scarlett 22€:-). do jej najlepšieho modelu som vložil popisný detailný prompt, kto bežecky som, kde som, a kam smerujem, a teda vypracuj mi 16 týždňový bežecký plán na MMM KE, vrátane doplnkových cvičení. a teda čumel som kam sa dá posunúť tréning, najmä keď za tým boli myšlienky prečo to tak je, čo mi dávali zmysel. ešte pred samotným finále 16 týždňovom som si v júni dal polku v olomouci a teda v tej vysokej teplote to bol mňamkový beh v tempe 4:00 a s výstupom že ak toto je základ, tak fúúú na jeseň to bude pecka. teším sa ako prasa:-)
a aj to ide ako prasa, je tam množstvo zmien a tréningy šlapú a znáročnievajú sa a všetko dobre ide, až pokiaľ som to nedojebal:-)… najskôr som sa zrejme úplne jednoducho pretrénoval, ale tak nejak od boku, od silového tréningu, ktorý som zaviedol, ťažké drepy s činkou akože ako kulťo kedysi to bol piedestál možného, teraz s prudko menšími váhami ale i tak som to zjavne prestrelil – zatiahol som si kvadricepsy a dva týždne sa toho neviem zbaviť, nedá sa takto oprieť do ozaj ťažkých tréningov, odpálil som sa z peknej cesty čo sa vyvíjala a našiel som sa uprostred nejakej pustiny, kde len prešlapujem. a keď po rozdrbaných viac týždňoch zas chytám druhý dych, achilovka pravá ma vypla, koťuha. jo spätne už viem, vidím prečo, ale načo riť biť keď už sa posrala:-). a tak opäť zvoľnenie, oheň by horel ale nie je drevo, jednoducho som si koniec prípravy 16 týždňovej pred MMM KE pekne roztrapkal a zhovadil, hold to cena za experimentovanie:-)
ešte jednu novinku spomeniem, kreatín som prvý raz nasadil. som mal voči nemu predsudky, ale Scarlett vraví že ak niečo funguje tak kreatín a kofeín, a teda cez leto keď som si neodpálil kvadricepsy a achilovku a tréningy šlapú tak fakt šlapú, je to mňamkovéé, jedine že kreatín čo robí tak viaže vodu v tele, nie pod kožou, ale priamo v svalových bunkách, čo je dobre, ale nie úplne dobre keď sa postavíš na váhu. a ja som sa teda postavil na váhu po Olomouci pár krát a teda videl tam také čísla že čo ti jebe toto je na depku… a teraz čo. lebo – tie tréningy čo dávam tak dávam celkom dosť pecky. ale zároveň platí, že čím menej kíl mám natriasať na trati 42 kilákov, tým pochopiteľne ľahšie:-) no, vyriešil som to šalamúnsky – prestal som sa vážiť:-) – prvú sezónu bežeckú, jej peak, netuším, koľko vážim, zrejme určite viac ako minulý rok, a … no a čo:-)
tak si to zhrňme – do Košíc s Ejkou v sobotu ráno ideme na už tradičný peknovíkendový výlet s tým, že bežecky netuším na čom som. zažil som si tréningy aj také, že ťažké tempáče, že tuším nikdy neboli lepšie, a zároveň aj, konzistencia pokulhávala, odpal kvadricepsov a potom šlacha, tá ma spomaľuje až do dnes, ešte aj pri rozbehu pred maratónom ju cítim. a okrem toho je teplo. kurva teplo, štart 13 stupňov cieľ asi 20. minulý rok 6 stupňov štart cieľ max 12 a personbal best. tento rok jednoducho veľká tučná neznáma, a teda bude žúrka:-)… a teda no stres, na expe stretnutie s Janom a Tomášom, dubákové rizoto v Le Colonial a v podstate bez nejakého stresu veľkého spinkať. netuším čo ma zajtra čaká. a to hlavné – nemám očakávania. fascinuje ma stav, že neviem čo bude a to niečo potom nejako bude. poďme sa teda nechať prekvapiť
ráno odparkované na tradičnom mieste, warm up necelé 3K good, 8:40 vstupujem do koridorov, kurva, to čo je zas, mám štartovné číslo 93, to idem úplne dopredu, tu sú tak traja borci a nikdo iný, a pred nami len páska čo tam budú keňanci, kde som sa to zasa ocitol, prečo ja?:-) – no dobre, trošku sa to tu zaplnilo, ale i tak feeling že som v sub elite, je tu pár desať bežcov, a kdesi za mnou sú tisíce, 2464 celkovo ich, nás, dnes dokončí túto kráľovskú vzdialenosť a pretne túžený cieľ. taký pocit že sem nepatrím:-), nemám natrénované veď, chápeš stehná, achilovka, teplo, tu si podávam ruku a debatím s Paľom, to chalan z minulého ročníka, z Levoče, ja som šiel 2:55 on 2:54 ale 20K sme bežali spolu, ale za rok, mladá divá krv, posunul sa neskutočne, dnes oholí svoj najlepší čas o 19 minút a bude piaty slovák v cieli, poklona. no tak, všelijaké myšlienky v hlave ale teda nech už bežím, konečne zaznel Vivaldi a šup na trať, a začala žúrka, čo býva vždy nevypočítateľná, a i tento rok ma prekvapila, dokonca by som povedal, že významne:-)
navolené lap pace 5K. to znamená že ti garmini zaznamenávajú premerné tempo na vzdialenosti 5 kilometrov. cieľ som si vzhľadom na všetky spomenuté neznáme premenné stanovil na tempo 4:10 že začnem a uvidí sa. fakt netuším čo z toho bude, idem tento rok tak dosť významne čistý punk, ako by povedal Roni… ok, klasika, na treťom kiláku aj tých 4:10 mi príde že nie moc ľahkých, kurva, dnes to teda bude… ale potom sa to nejak ja neviem čo upokojí v krvných riečištiach a po Aničke kde som si aj s Kristiánom nečakane tľapol sa mi začína bežať ľahšie. presne tam ma dobehli tri dievčiny maratónkyne slovenské prvé čo si to chcú rozdať medzi sebou, jednu vedie súkromný pacer podľa mundúru povolaním triatlonista a na neho a ňu prisaté tie druhé dve, ale tuším sa im to tempo úplne nepáči, tak ich škaredo oddeľujem od tej prvej vedenej, a od šiesteho kilometra až po jedenásty idem za ňou ako jej tieň, na pol kroka, ak by zaškobrtla, nohy sa nám prepletú a vybúchame sa na zemi. pre mňa je tento moment taký prvý, že si môžem skľudniť myseľ, upokojiť sa, vnímať v metronomickom tikote tenisiek viac seba, ako sa cítim, a čo to dnes asi bude. srdcový pulz hoci stúpa teplota od štartu hodne prudko, sa mi ukotvil pod 160 tesne, a to je veľmi dobrý signál, že dnes to nie je vôbec až tak zlé
na tom spomenutom 12-tom kiláku holčina začína mierne zaostávať za triatlonistom, hoci pred tým prijala chladiacu čelenku od jej podpory pri trati. avšak ak nechcem spomaliť tak musím opustiť jej kroky, triatlonistovi len šprtnem “tvoja zverenkyňa začína trochu zaostávať”, “hej však ju počkám” (vo výsledkovej listine napokon nie je, nedobehla), sa posúvam dopredu, a tu sa mi beží náramne dobre. tep nestúpa, stále do 160, tempo druhá päťka 4:07, tretia 4:08, na jej konci ma pri trati dohodnute čaká Ejka a podáva mi 33dcl flaštičku s elektrolitmi, tie som si zabudol doma, ešte že na expe sa dali kúpiť tablety, v tomto teple mineráli z tela priam ubzikajú a ak nechcem zažiť vypínačku, musím veľa piť, na každej občersvovačke aspoň pár glgov vody, tie poháriky sú ale také pidi, takže 33dcl je fasa. tu sa mi beží fakt dobre, dole námestím hlavným štvrtá päťka opäť v tempe 4:08. polku pretínam o 35 sekúnd pomalšie ako pred rokom, ale vtedy boli úplne iné teplotné podmienky, takže je to stále super
do kilometra cca 23, začiatku vstupu do Aničky. sám tu bežím, jeden bežec čo sa ho držím od cca 16K, mi práve tu začína mierne utekať. a začínajú ma míňať prvý polmaratónci vypustení v čase 10:30. tak kukám na ich chrbty a navnímavám čo to je tempo cca niečo málo nad 3:10 a aj to akí sú vyšľahaní a bez tuku, piči ako som ja v tomto duchu sprasil túto sezónu, si oproti minulému roku nesiem možno aj do 5 kíl navyše:-) back to office, tempo sa mi už zrejme natrvalo práve tu prehupáva nad 4:10, je to také zvláštne, pulz stále okolo 160, max 162 som tu zaznamenal, popri tom, odhadom, laktátový prah mám okolo čísla 165, to jest až nad týmto údajom by to malo začať byť dlhodobo neudržateľné, a tak ma prekvapuje že spomaľovať začínam už teraz. na trati som úplne sám vlastne, žiadna skupinka, a čaká ma teraz celý nekonečný úsek behu na juh, toto miesto nemám rád… ešte že pozdvižení, na kilometri 30 ma čaká druhý pitstop Ejkina druhá záchrana fľaša s elektorilitmi, cucám si z nej, a hm, spomaľujem, kurva drát
piata päťka v tempe 4:10 a šiesta v 4:14. spomaľujem. stále však významná rezerva na čas pod 3 hodiny. ale už to začína byť bez rezervy. už to začína bolieť. ani nie že stena, gély mám, tie dávam takmer strojovo aby to bolo cca 90 gramov cukru na hodinu behu, ale jednoducho organizmus nabral kurz postupné pomalé vypínanie. je to hnusný stav, najmä s predstavou, že ešte ma čaká 20 kilákov (game change beží sa mi dobre vs už sa mi nebeží dobre nastal na kilometri 23), ááále, veľa dosť niekoľko nasledovných kilometrov som toto prestal vnímať ako najväčší problém, lebo sa mi dosť náhle začalo chcieť srať:-)
ja ti mám to trávenie posledných viac dní nejaké rozdrbané, aj včera na večer to rizoto sa porúčalo dosť rýchlo preč, čo to tie hríby boli chytené či čo?… a gély, to nikdy môjmu črevu nerobí dobrotu, ale to mám teda na výber, buď stena alebo potenciálny poser, tak vyber si. takže som kdesi na 30-tom kiláku, a akože ak nezačnem stláčať púlky, tak začnem zanechávať stopu. a to ti teda vie myšlienky ako ti je ťažko už na behu, poslať na úplne inú koľaj, akože, Milo ty si doteraz ani netušil, ako až ťažké to môže byť, že? – lénže, Košice sú strašne zradné, lebo, po prvé, ako si náhle uvedomujem, na tojtojky sa organizátor pri trati úplne vysral, nikde niesa. ok, tak skenujem kríky všecke, kde to môžem oprieť, a práve tu nastupuje tá košická kliatba – všade sú ľudia!, všade sú povzdbudzovatelia, tlieskači tľapkáči, nie je jedno miesto kde by nastal prienik krík plus žiadny človek na blízku, kurva drát!, vlny náporu sa zintenzívňujú ale jednoducho nie je miesto!, míňam kilometer 35, tempo do minikopčeka kleslo na pocitovo nejaký iba prdok, nohy v odpale postupne viac a viac, púlky nutné stláčať čím ďalej intenzívnejšie ako v pôrodných kontrakciách viac a viac, no dnes to začína byť fakt zážitkový maratón:-)
akože, fakt keby nastal bod že krík plus žiadny človek, tak tento beh by mal úplne iný príbeh. ale, dobrý scénar vie vygradovať pointu ešte nečakanejšie ako čakáš, a tak po občersvtovačke na kilometri 36 (siedma päťka tempo 4:21), kde som na 5 sekúnd prešiel do kroku pri pití, nech sa reštartujem v tom spomaľovaní, bolesti nôh a držaní sračky na uzde, sa mi po rozbehu prihodila nová úplne nečakaná storka – na troch krokoch, kedy najskôr všetko ok, a potom už nič ok, ma úplne vyplo – tie kŕče prišli tak nečakane, že oči pulím z jamiek, najskôr ľavý (nie ten pokazený) hamstring, ale hneď vzápätí aj pravý a kvadricepsy a celé nohy. finito, stopka, padla, stojím, vydávam pazvuky, nechápem, a svaly v kazajke, WHAT THE FUCK?!
nohy jednoducho skončili. som z toho vyprekvapkaný ako začiatočníček, neviem sa pohnúť neviem kráčať, nie to bežať, ale jeden bežec čo ma míňa mi hádže ampulku magnézia, díky bro, exujem ju, aspoň placebo by mohlo zafungovať. po pár desať sekundách to skúšam rozpohybovať a stať sa znovu bežcom. a prvé hopky sa tvária že to pôjde. tu musím spomenúť jedno zásadné ďalšie game change tohto behu – ak ti treba srať, keď ťa vtedy chytia kŕče, sračka sa stiahne.od tohto bodu, ja už riešim iba jeden front – či môžem bežať aby ma nesklátilo v kŕči na zem, alebo nie. sračka sa fakt stiahla, normálne zrazila opätky a vytratila sa, fascinujúce, ako vie organizmus prioritizovať fungovanie v núdzovom režime
ôsmy 5K úsek, average pace 4:47. to je takmer easy tréningový run. ale v duši to nie je fail, je to skôr vykúpenie, pokoj, nemusím dnes dať neviem aký čas, hlavne že pretnem cieľ. na kilometri 39 ma pretli, predbehli bežci na sub 3:00, ďalší kŕč dostávam práve tam, cyklista sub 3 mi ponúka magnézium, díky bro už som teraz mal pred chvíľou, mu kričím, a po odznení peaku sa opäť rozbieham, ešte stále s malou dušičkou, že tých 100-200 metrov straty na sub 3 dobehnem. pulzovo nema problema, ale zároveň viem že ak sa do toho opriem tak sa za chvíľu sklátim k zemi vyslovene z rozbehu v kŕči ako sviňa. tak neprovokujem, niečo bežím, a teda, zas až pokiaľ ma nevyplo zas
a to je asi 450 metrov do cieľa, lebo 100 metrov pred sebou vidím baner tabuľu že 350m to go. zasa kŕče, stopka, zase reštart. znamená to jedno – do cieľa, v čase 3:01:06, dobieham v podstate v pohode – tento maratón ma nečelindžoval na siahanie si po výdrži v maximálnej tepovej frekvencii pri nejakej bolesti svalov, tento maratón bol úplne iný, tento kúsok ma čelindžoval v úsilí bežať či kľačať, a následné v úsilí bežať či uvoľňovať kŕče. akože, to sú veci skôr na nervy, a tak v cieli som hodne rád že už nebežím…
pekná medajlos na krk, poďakoval som za ňu, a nejaký som ledabolý a ani ten povestný cieľový banán si nezoberiem. na súbehu bežci versus ľud, sa stretávam s Erikou, a ježiš ako mi je dobre. tu poďme do tieňa, sadnúť si potrebujem a vyzuť sa. pumy sú špičkové, ale momentálne teraz neviem, či to že mám na padrď rozjebané šlapy súvisí s teniskami, teda že tieto pumy max HM, alebo s teplom a opuchom nôh, neviem, ale som rád, že iba som. a Jano tu úplnou náhodu tiež zapitstopoval, tak prehodíme pár slov viet, sme vybavení, časy horšie ako pred rokom, ale sme radi že sme…
k autu ten kilometer v ponožkách iba, strašne ma bolia šlapy, tie vonkajšie kosti za malíčkom smerom k päte, každý krok je pich ihly, a krosni v tomto stave širokú cestu plnú bežcov čo bežia na čas okolo 4:00 a kúsok viac, čelindž:-), na Janku čo paceuje na tempo 4:20 už nemám moc síl počkať a pozdraviť ju, aspoň s Tomášom čo pacueje čas 3:20 sme si na Južnej triede kývli, druhý raz na kilometri 23 ho vidím, hoc na neho kričím už ma nezavnímal, ako ani ja novú kolegyňu, bežkyňu, Kingu, čo na mňa kričí na kilometri mojom deviatom, ona si potom odbehne polku a tiež to teplo navspomína v pondelok v office, kde sme sa obaja ako blbí dostavili s ťažkým krokom:-)
ja si viem šoférovanie po maratóne neskutočne užívať. no ale dnes, teraz, nie:-), až po iks kilometroch zas beriem do rúk opraty, keď už viem na boso stláčať pedále, a užívam si cestu v okolí Muránskej planiny cestou na domáce Alio olio na námestí v Banskej Bystrici, a následne na zvyšok cesty na preplnenej dialnici, kde sa radím do šíku áut čo si užívajú mini race na zákrutách okolo novej bani, také pokračovanie pozdvihnutého adrenalínu dnešného dňa… a popri tom tie rozpravy v aute, cestou tam a teraz cestou nazad, o všetkom, čo sa pritrafí na jazyk. opäť bolo dobre na tomto košickom víkende
dnes dobehlo do cieľa 2464 maratón bežcov, ja na mieste 125. vo vekovej kategórii M50 som skončil na mieste 13 z 319 debehnuvších, ak by ma nevypínali kŕče, bolo by to cca ôsme miesto, je kam sa posúvať:-). v poradí, ale primárne inak – radosťou z behu. dnes to nebol pretek ktorý by ma emocionálne rozložil do blaženosti, málo užívania slobody v ňom bolo. to tie stavy keď by si snáď aj vzlietnuť vedel, keď všetko do seba zapadne, keď zmiznú všetky obavy ako čo dopadne, hlava sa úplne vyčistí a nie je tam nič, iba vnímanie pohybu, tej krásy, a vetra okolo teba, máš iba úžas aké je telo dokonalý stroj že ti toto teraz umožňuje prežívať, a ty ešte môžeš pridať, zrýchľovať, a takto dobiehať do cieľa, to sú orgazmy… páči sa mi, že je spravodlivá formulka, že čo do niečo dáš, to sa ti vráti. táto príprava nebola tá, čo by som do nej dal všetko, a taký som dostal aj výstup. kŕče na preteku som mal naposledy možno na treťom maratóne, to ma teraz dostalo, iste, aj to teplo zohralo svoju rolu.
takže, keď hovorím o tom, že sa dá kam posúvať, tak hovorím o tom, že ešte si chcem zažiť tie stavy, keď letím do cieľa. a keď chcem, tak si to zažijem
